Zdalo by sa, že jeho hviezda zapadla, rovnako ako v prípade desiatok ďalších mediálne známych tvárí. Ona však nezapadla, len svieti inde. Tým, že to nie je „na očiach", máme pocit, že Rasťo Piško je už dávno zabudnutá osoba. On sa však modernej dobe prispôsobil pomerne svojsky. Začal robiť to, čo vždy chcel - písať knihy. Je z neho úspešný spisovateľ, ktorý si je schopný zarobiť na svoje milované cestovanie a jediné, čo musí, je platiť účty. Slobodný povolaním, ale aj mysľou, si servítku pred ústa nedáva a bez okolkov konštatuje napríklad aj to, že dnešná mládež ho príliš nenadchla.

Kedysi bolo meno Rasťo Piško značka politickej satiry a záruka výborného humoru, dnes sa tomuto ale vôbec nevenujete.

- Áno, 7. mája som pokrstil knižku o mojom kolegovi Stanovi Radičovi, s ktorým som pracoval viac ako pätnásť rokov. Bolo to také jubileum, toho 7. mája by sa dožil šesťdesiatky a zároveň to bolo desať rokov, odkedy nás opustil. Tak som sa rozhodol zbilancovať jeho život. Venujem sa teraz viac písaniu a literatúre. Skôr síce píšem romány, ale odskočil som si k životopisu a bolo to zaujímavé.

Bolo ťažké spomínať?

- Koncom roka 2013 mi zavolala Iveta Radičová, Stanova manželka a moja dobrá kamarátka, práve s ponukou napísať o ňom knihu, keď už sa stretne toľko jubileí. Ja som si zobral týždeň na rozmyslenie. Počas uvažovania sa mi začali spontánne vybavovať nejaké kapitoly, tak som na to napokon kývol. Písalo sa mi to aj ľahko, aj ťažko. Stanova dcéra Evka mi priniesla veľký archív a Iveta mi priniesla asi dve debničky rukopisov, výstrižkov z novín, rozhovorov, ktoré mu zbieral jeho nebohý otec. To som musel vytriediť na veci, ktoré sa mi zídu a na tie, ktoré sú nepoužiteľné. Potom som začal písať. Bolo to veľmi osobné, nielen kvôli tomu, že to bola knižka o kolegovi, ale nás si ľudia dosť plietli. Poplietli si nás aj po Stanovej smrti. Agentúra vtedy vydala správu, že som zomrel ja, a nie Stano Radič. Mali sme svojím spôsobom podobný osud. Chcel som, aby o príbehu jeho života mohli čítať aj ľudia, ktorí si ho nepamätajú.

Kým ste vlastne viac: spisovateľ, alebo sa ešte stále označujete aj ako humorista?

- Občas mi ešte v televízii alebo niekde, kde sa objavím, napíšu humoristu a ja sa tomu nebránim, ale skôr som už spisovateľ. Humoru sa už ani zďaleka nevenujem toľko ako kedysi. No, ale chvíľu trvá, kým si to ľudia všimnú, lebo spisovateľov je veľa a celý ten proces objavenia je náročný. Je potrebné ísť do kníhkupectva, pozrieť sa po stovkách a tisíckach knižiek, nájsť si to meno a napokon tú knižku aj prečítať. Musím ale povedať, že ma to dosť baví, pretože som na to kedysi nemal čas.

Dá sa z toho vyžiť?