„Niekto si prejde životom ako ružovou záhradou, čo môj prípad nebol. Bola som nútená naučiť sa žiť. Ja som si prešla v živote kadečím, no dúfam, že to vo mne nezanechalo hlboké stopy,“ povedala raz Marcela Laiferová. Jubilantka, ktorá v utorok oslávila okrúhle sedemdesiatiny skutočne často žila ako na horskej dráhe. A za okamihy šťastia, eufórie a úspechu musela zakaždým zaplatiť slzami a chvíľami nekonečného smútku. No aj napriek tomu vždy v sebe našla silu ísť ďalej a dnes tvrdí, že je šťastná.
V tejto plavovláske s modrými očami sa odmalička ako keby bili dve osoby. Na jednej strane krehko vyzerajúci blonďavý anjelik, no pritom malý čertík.
Seriózna študentka medicíny, no aj spevácka hviezda a umelkyňa. Racionálne zmýšľajúca, no aj vo hviezdach „lietajúca“ žena.
Predpovedali jej nočné zamestnanie
„Mama, keď bola so mnou tehotná, stretla Cigánku a tá jej vyveštila, že bude mať dcéru, 'bude mať také krásne modré oči ako vy a bude veľmi populárna osoba a bude mať nočné zamestnanie ', vyriekla.Samozrejme, že moja matka, učiteľka, si pomyslela len na to najhoršie. Mala o mňa potom príšerný strach a snažila sa ma prísnou výchovou od niečoho odvrátiť.“
Dnes by však o nonšalantnej dáme, akou Marcela Laiferová je, nikto nepovedal, čo všetko v detstve povystrájala. Keďže vyrastala ako jediné dievča s tromi bratmi, chcela sa im v beťárstvach vyrovnať.
„Urobila som toľko zla, že mama vždy povedala, že mohla mať radšej vrece zemiakov ako mňa,” priznala speváčka.
Jej umelecké gény sa prejavili od útleho detstva, keď si z plného hrdla vyspevovala na ulici pred domom. Ale matka bola radikálne proti tomu, aby z nej bola „cirkusantka“.
A Marcela po tom spočiatku ani sama netúžila. Lákala ju medicína.
Spievajúca medička
Hoci už počas gymnázia spievala na Čajoch o piatej, po maturite šla bez váhania do Bratislavy na lekársku fakultu.
Po celý čas však vystupovala so študentskými kapelami a pri jednom koncerte v Horskom parku ju objavil hudobník Braňo Hronec. Ponúkol jej dueto s Janou Belákovou v skladbe Lampy už dávno zhasli.
Písal sa rok 1965 a táto pieseň vystrelila talentovanú medičku medzi najväčšie hviezdy hudobnej scény.
Druhého muža, ktorý mimoriadne ovplyvnil jej kariéru, spoznala vtedy, keď sa uchádzala o miesto v povestnej Tatra Revue.
Tam sa stretla s MUDr. Jaroslavom Laiferom a jeho pričinením začala spievať okrem klasického bigbítu aj džez a evergreeny. A zrazu sa v ankete hudobného časopisu Populár stala speváčkou roka 1968.
Doktor Laifer mal toho s Marcelou veľa spoločného. Aj on vyštudoval medicínu, no v hudobnej brandži bol uznávaným skladateľom, hudobníkom a dirigentom.
Zaľúbili sa do seba a krátko na to sa zosobášili. Marcela sa netají tým, že bol jej osudovým mužom. Avšak šťastie po jeho boku trvalo veľmi krátko.
Užialená Zlatá lýra
Rok 1970 bol pre speváčku mimoriadne tragickým, ale paradoxne aj mimoriadne úspešným. Práve končila štúdium medicíny, keď jej manžel musel ísť na operáciu žlčníka. Tá však dopadla katastrofálne.
„Zabili ho lekári! Bola to hrubá chyba chirurgov, ktorí ho prvýkrát operovali a potom museli v Prahe operáciu opakovať. Isto si viete predstaviť, aká som bola rozčarovaná z medicíny. Môj vzťah k doktorovi Laiferovi bol úžasný. Bola to veľká osobnosť. Ovplyvnil moje rozhodovanie a moje správanie, bol to môj absolútny Boh. Stratila som v ňom niekoľkých milovaných ľudí,“ vyznala sa a s odstupom času.
Priznala aj to, že vtedy pomýšľala na samovraždu. Náhodou jej v tom zabránil brat, ktorý ju prišiel navštíviť, hoci to robieval sporadicky.
Dva mesiace po smrti Jaroslava Laifera mala vystúpiť na Bratislavskej lýre s piesňou Slová, no odmietla to. Dirigent Karel Vlach ju však prehovoril a urobil dobre
. Marcela Laiferová sa stala prvou slovenskou interpretkou, ktorá získala Zlatú lýru.
Mohla byť svetovou hviezdou
Po lýre nasledovalo množstvo ďalších úspechov v zahraničí. Zabodovala v Riu de Janeiro, v Drážďanoch, v Bulharsku a získala aj Zlatú palmu na Malte. „Keď som išla po ulici v La Valette, ľudia na mňa kričali “Čau Marcella!”. Mala som ponuku ísť na mesačné turné s Totom Cutugnom. Ale ministerstvo povedalo, že sa musím vrátiť domov a o dva týždne by som mohla vycestovať zase. Ale to turné začínalo hneď po festivale, bola to vlastne aj odmena pre víťaza. Musela som sa vrátiť domov, keď som nechcela ostať v zahraničí, lebo už potom by nebol návrat možný,“ zaspomínala si na to, ako jej vtedajší režim pribrzdil rozbehnutú zahraničnú kariéru.
Avšak aj tá slovenská je skvelá, pretože Marcela Laiferová je na našej scéne 50 rokov.
„Marcela je bežec na dlhé trate. Obozretne, so zdanlivou ľahkosťou, za ktorou sa skrýva profesionalita a cieľavedomosť, prepláva ponad modrasté hlbočiny zabudnutia,“ vystihol ju priateľ a textár Zoro Laurinc v úvodnom slove jednej z jej platní.
Trikrát vydatá
Krásna blondínka bola v sedemdesiatych rokoch idolom žien, aj mužov. Ženy po nej opakovali účesy, dávali si šiť rovnaké šaty, muži by nedbali, keby im prejavila svoju priazeň.
Ona však bola vo vzťahoch opatrná. Tie, ktoré mala, totiž nevyšli podľa jej predstáv. Popálila sa hneď pri prvom mužovi a nerada na túto epizódu svojho života spomína. V autobiografickej knihe však urobila výnimku.
Ako pätnásťročná sa totiž zaľúbila do gymnazistu a pred maturitou otehotnela. To však už bola prijatá na lekársku fakultu.
„Nejedla som a pila som iba mlieko, aby to na mne nebolo vidieť,“ priznala.
Celé leto pracovala ako novinárka pre miestne noviny a šetrila na obrúčky. Svadba však bola smutná a plná sĺz.
Plakala Marcela, jej mama aj svokra, ktorá mala o neveste iné predstavy. Svadobnú noc novomanželia presedeli na posteli a hádali sa, kde budú bývať.
Nakoniec spolu vôbec nežili. Po narodení syna Stanislava sa rozviedli.
To, čo nezažila vo vzťahu s prvým manželom, sa jej kopcovito vrátilo v manželstve s Jaroslavom Laiferom. A hoci si po jeho smrti myslela, že už nikdy nebude ľúbiť, o štyri roky jej osud poslal do cesty športovca Ladislava Zacharidesa. Z
oznámili sa pri nahrávaní televízneho programu, kde obaja účinkovali. A hoci Marcela neverila v lásku na prvý pohľad, zažila ju. Prežili spolu krásne roky, no aj tak sa napokon rozviedli, no aj naďalej zostali spolu bývať.
„My sme sa mali radi, rozvodom sme chceli len zalepiť ústa ľuďom z jeho minulosti, ktorí hlúpymi rečami ničili náš vzťah. Štvali nás proti sebe a obťažovali,“ vysvetlila Laiferová, ktorá Zacharidesa ochotne opatrovala, aj keď ochorel na Parkinsonovu chorobu a zostala s ním až do jeho smrti.
O šťastí...
No aj keď si Marcela zažila nepríjemných vecí viac než dosť, na život nezanevrela. A pri otázke, či sa považuje za šťastného človeka nezaváha:
„Negatívne veci si nepripúšťam, ak sa mi niečo nepodarí, neutápam sa v tom... takže som šťastný človek. Šťastie nie je náhoda. Veľakrát stretneme človeka veľmi šťastného, hoci nemá peniaze, ani majetok. A opačne – často som stretla ľudí veľmi bohatých, ktorí však boli nešťastní. Existujú typy ľudí, ktorí nedokážu byť šťastní, lebo majú privysoké nároky na okolie a na osud. Šťastie sa začína v nás.“
Autor: Spracovala: Anna Novotná
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
