Ona sama ukazuje, že s ňou nemôže byť nuda. Ak jej život naberá stereotyp, chytá ju klaustrofóbia.
Speváčka pôvodom z Islandu patrila uplynulý víkend k highlightom najväčšieho slovenského festivalu Pohoda.
V elektronickom rozhovore pre Sme, ktorý zabezpečil portál Wegart, sa zdôverila aj s tým, prečo je jej posledný album Vulnicura mimoriadne osobný.
Je totiž akási jej vnútorná spoveď po rozchode s americkým vizuálnym umelcom Matthewom Barneym, s ktorým žila dlhšie ako desať rokov a vychovávali spolu dcérku.
„Bolo to podobné ako pri každom inom albume - aj tento mal niektoré pasáže silnejšie a niektoré zas slabšie. Zo všetkých ostatných však vynikal tým, že bol najpsychologickejší, hoci to je iba jedna jeho stránka, jeden jeho uhol. Myslím si, že hudba, v ktorej sa dotýkame psychológie, sa dnes trochu preceňuje, práve tým, že ju ľudia považujú za intímnu. Mne sa zdá, že čisto inštrumenálne skladby často lepšie komunikujú s ľudskými zmyslami ako texty piesní."
O rozchode a ďalšie úvahy
Vypísať a vyspievať sa zo smútku bola pre uznávanú speváčku jediná cesta, ako sa vyjadriť.
„Mám pocit, že hudba, ktorú som skomponovala, bola jediné východisko. Inak by som tvoriť v tom okamihu nedokázala. Je možné, že niektorí hudobníci robia podobné nahrávky úmyselne. Ja som však nemala na výber - vytvorila som to, čo som vedela. A jediný spôsob, ako sa vyjadriť, bol tento."
Pre Sme povedala, že len prvých šesť pesničiek venovala rozchodu a zoradila ich aj v chronologickom poradí.
"Posledné tri pesničky sú už úvahy nad úplne inými témami. Spievam v nich napríklad o operácii hrdla, mojej mame alebo sufizme (súhrnné označenie pre islamskú mystiku, pozn. red.)."
Björk je nielen vynikajúca speváčka, ale má aj herecké skúsenosti. O tom, že má talent, sme sa mohli presvedčiť v dánskej hudobnej dráme Tanečnica v tme. Za hlavnú ženskú úlohu Selmy Ježkovej získala na filmovom festivale v Cannes cenu.
Vráti sa teda ešte k filmu, alebo považuje hranie za uzatvorenú kapitolu?
"Som veľmi rada, že mám hudbu. Vyjadrujem sa najmä cez ňu, je to médium, ktoré ku mne bolo veľmi štedré. Taktiež oceňujem demokratickú rovinu popovej hudby - to, že nemá hierarchiu, pevne ustanovené pravidlá."
Klaustrofobička
Keď pracuje na novom albume, vždy si nechá trochu času, aby mohla nahrávku na chvíľku dať bokom a potom sa k nej pred vydaním vráti s čistou hlavou.
"Beriem to s kľudom. Vždy som si myslela, že čím budem staršia, tým väčšia perfekcionistka budem, lenže je to presne naopak. Nesnažím sa byť dokonalá, čím som staršia, tým viac dávam prednosť prirodzenosti a surovosti. Žiadne nekonečné leštenie," povedala v dávnejšom rozhovore pre idnes.cz.
Ak nie je v nahrávacom štúdiu, neudržuje žiadne rutinné zvyky.
"Naopak - začínam mať pocit klaustrofóbie, keď život prebieha príliš stereotypne. Keď sa ma niekto pýta, poviem, že pracujem štyri hodiny denne, ale keď idem na koncert alebo do obchodu s cédečkami, tiež sa to týka mojej práce. Poéziu je dôležité písať, ale aj čítať."
Predstava o typickej mamičke? To v prípade Björk určite neplatí. Pravidelnosť a systém u nej pri výchove detí nehrajú rolu. Napríklad ani to, že mama o pol ôsmej večer zavelí: "Deti, do postele!".
"Tento zvyk som nikdy nepochopila, pretože ak pôjdu deti spať o pol ôsmej, znamená to, že budú vstávať o šiestej a ja s nimi. Moja dcérka chodí do postele vtedy ako ja."
Sama pochádza z veľkej rodiny s množstvom detí, má šesť súrodencov.
"Čo je u nás normálne - Islanďania sú veľmi rodinne založení, rovnako ako napríklad Taliani. A sme zvyknutí, že nie je potrebné meniť zásadne svoj život, keď sa vám narodia deti, pretože materstvo berieme ako niečo úplne prirodzené. Keď boli u nás na Islande na návšteve moji zahraniční priatelia a išli so mnou po deti do školy, boli úplne v šoku. V triede deti divoko pobehovali a bavili sa s učiteľom ako so seberovným. Deti sú u nás odjakživa vedené k tomu, aby si verili, nebáli sa individuality a hovorili vždy, čo si naozaj myslia."
Autor: Spracovala: Katarína Gécziová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
