Typicky prižmúrené oči, v nich šibalská iskra, široký úsmev, nezameniteľný hlas a írečitá slovenčina. Tak si dodnes pamätáme hereckú legendu Ivana Rajniaka. Narodil sa síce 10. júla 1931 v liptovskej dedine Hybe, avšak dá sa tak trochu považovať aj za Košičana, keďže s metropolou východu sú spojené roky jeho hereckých začiatkov. A dokonca tu našiel ženu svojho života.
Najviac asi utkvel v pamäti divákov ako Valér z filmov Martina Hollého, Medená veža a Orlie pierko. To bola úloha, ktorá mu sedela ako uliata. Stvárnil totiž človeka jemu blízkeho, milujúceho prírodu, chlapa, ktorý zrástol s tatranskými vrchmi a dolinami.
Neprekonaná a v zlatom fonde Slovenskej televízie zapísaná zostane aj Rysavá jalovica, kde Rajniak neopakovateľne stvárnil kmotra Trnku a Jozef Kroner kmotra Krta. Toto je lahôdkou aj po celých desaťročiach a pravidelne si ju na Vianoce vychutnáva množstvo divákov.
Viac horal ako herec?
Keďže vyrástol v rázovitej dedine, mal odmalička blízko k prírode. A tak nečudo, že sa pôvodne chcel stať lesníkom.
„Život sa so mnou zahral trošku inakšie. Zmaturoval som na stavebnej priemyslovke a z ochotníctva som napokon skončil ako herec. Sedím v Bratislave, ale už teraz túžim po zadymenej kolibe, dobrom ovčom syre a ľuďoch v horách. Sú jednoduchí, no takí rozvážni. Mám pocit, akoby si na každom kroku a v každom slove chránili tú dobrú ľudskú prapodstatu,“ povedal v jednom rozhovore.
Svoju prvú hereckú príležitosť dostal ešte ako 11-ročné chlapča, keď si zahral vo filme Leto pod Kriváňom. Po maturite teda šiel študovať na VŠMU.
Bol však aj výborným lyžiarom a dokonca sa dostal do širšieho výberu slovenskej reprezentácie a ešte aj vo štvrtom ročníku na vysokej škole uprednostnil lyžovanie pred študentskými povinnosťami, za čo bol preradený do nižšieho ročníka. Školu napokon ukončil v roku 1957 a nastúpil do Štátneho divadla v Košiciach.
No a práve tu, na východe, stvárnil prekvapivo dobre aj klasické a najväčšie postavy svetového repertoáru, ako Rómeo či Hamlet.
Láska k horám mu však zostala navždy. Vždy, keď mal chvíľu voľna, vyrazil do svojich rodných končín, vzal na plece flintu a túlal sa po lesoch.
Zaľúbil sa do východniarky
Na doskách košického divadla spoznal aj osudovú lásku. Zaľúbil sa do baletky Magdy a už po polroku bola svadba.
V Košiciach strávili deväť šťastných sezón, potom dostal Rajniak ponuku zo SND, a tak odišli do Bratislavy. Magda neskôr pracovala ako šepkárka.
No ako s nostalgiou spomína, vlastnému mužovi nikdy nemusela napovedať ani slovko. Na každé predstavenie sa pripravoval maximálne zodpovedne.
„Ivan bol nesmierne dobrý človek, s ním sa nedalo ani pohádať. Čistá duša. Oddaný ľuďom, ktorých mal rád. V divadle mal veľa kamarátov,“ zaspomínala si vdova Rajniaková. Spolu síce prežili vyše štyridsať rokov, no jeden sen sa im nepodarilo splniť.
Nemohli mať deti. A to Ivana Rajniaka veľmi trápilo.
Kamaráti z Medenej veže
Nielen v legendárnom filme, ale aj v skutočnosti boli hlavní predstavitelia, teda Ivan Rajniak, Ivan Mistrík a Štefan Kvietik dobrými kamarátmi. Hlavne obaja Ivanovia boli naladení úplne na rovnakej strune.
„Boli ako bratia, tak si rozumeli, aj jeden druhého pripomínali sklonom k melanchólii, uzavretosti,“ vysvetlila Magda Rajniaková.
Hovorilo sa tiež, že tak ako Ivan Mistrík, aj Ivan Rajniak rád pozrel na dno pohárika. „On pil zo slušnosti. Všade, kde vstúpil, si ho chceli uctiť a on nemohol odmietnuť,“ povedal o ňom režisér Martin Hollý.
Uzavrel sa
Po šesťdesiatke ho však začali trápiť žalúdočné vredy, schudol a mal menej síl. Ale nedával to najavo.
Každú rolu, či už veľkú, alebo malú si vážil. Už ťažko chorý svoje posledné predstavenie - Čechovov Višňový sad a potom prestal vychádzať z domu.
Manželka ho opatrovala a večer chodila ešte pracovať do divadla. No hoci mu nosila pozdravy a pozvania od kolegov, on ich ignoroval. Stratil vôľu žiť.
„Dva roky som sa dívala na to, ako mi Ivan odchádza. Keď zoslabol a nemohol sa veľmi hýbať, akoby stratil dôvod bojovať. On, ktorý každú voľnú chvíľu využil na to, aby sme zbalili tašky a náhlili sa na našu chatu, aby sa znova vrátil na svoj rodný Liptov, zrazu musel ostať zatvorený v byte. Posledný rok už iba ležal. Málo rozprával,“ spomínala na smutné chvíle M. Rajniaková.
Z poslednej operácie žalúdka sa už domov nevrátil. Zomrel 23. februára 1999.
Autor: Spracovala: Anna Novotná
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
