Maestro Ladislav Chudík bol a navždy aj ostane pre väčšinu z nás vzor uvážlivosti, džentlmenstva, distingvovanosti, noblesy a inteligencie. Vzbudzoval dôveru, vyvolával nehu a udivoval talentom. V našich končinách sa hádam nenájde človek, ktorý by k nemu nevzhliadal s patričnou úctou a neobdivoval jeho nadanie a ľudskosť. Galantný umelec, ktorý navždy odišiel v pondelok vo veku 91 rokov, nám bude nesmierne chýbať.
Napriek závideniahodnému veku robil neustále, až do posledných chvíľ, radosť svojim obdivovateľom. Nerád by ich sklamal, preto poctivo pracoval na svojej kondícii.
„Chodíme s mojou ženou na prechádzky, snažím sa obísť denne jazero v lese neďaleko domu, v ktorom bývame. Ale zvládať taký vysoký vek je náročné,“ priznával v posledných mesiacoch herec, ktorý získal certifikát o slovenskom rekorde za najdlhšie nepretržité zamestnanie.
Ako herec totiž pracoval v Slovenskom národnom divadle od 1. januára 1944.
Nebola by pravda, ak by sme sa tvárili, že svoj pokročilý vek zvládal bez problémov.
Pred dvoma rokmi ho okomentoval slovami: „Je také niečo neuveriteľné, že keď mi číslo 89 prejde hlavou, tak… Ja to mám vlastne furt v hlave! Tá deviatka je taká hrbatá! Osmička ešte nebola taká strašná, je aspoň v páse štíhla, ale deviatka, to je zrolovaný hrb. Toto človeka straší, ale divadlo ma neprestáva baviť. A núti ma robiť aj všeličo iné. Musím sledovať, čo sa deje, zaznamenávať, čítať, nemal by som ako herec zaostať. Mám teda dosť roboty, lebo si ju prisvojujem, vyhľadávam. A tak veku vzdorujem.“
Aplauz mu dodával silu
Takmer do konca sme ho mohli vidieť v legendárnom predstavení Tančiareň. V hľadisku bol však neustále prítomný Martin Huba, aby ho v prípade potreby mohol zastúpiť.
V rozhovore pre denník Pravda sa vyznal: „Predstavenie má dve a pol hodiny – toľko musím tú námahu vydržať. Veľmi sa vtedy koncentrujem, ale stojí mi to za to, lebo pre nás hercov je aplauz odmena a ja mu stále rád podlieham. Odohranie predstavenia mi dodáva silu a radosť, úspech predstavenia pomáha však celému divadlu.“
Kto si myslí, že mal po celý život na ružiach ustlané, je na veľkom omyle.
„Môj život bol jedna nepretržitá reťaz problémov. Ťažkých problémov. Mal som veľmi komplikované prvé manželstvo s psychicky chorou ženou, ktorá aj mňa ťahala na dno, mal som plno svojich vlastných chorôb, mal som problémy, keď som sa vrátil z viac-menej vynútenej emigrácie, v ktorej tiež mala prsty moja prvá žena, potom ma zatiahla do niekoľkých káuz predajom a kúpou bytov, stal som sa obeťou podvodu v súvislosti s bytovým problémom, päť rokov som sa súdil, prišiel som o všetky peniaze, rozvádzal som sa... Nechcem to rozoberať podrobnejšie, ale ja som nadštandardný život slovenského herca neviedol! Ja nemám pocit, že som bol privilegovaný,“ poodhalil súkromie v rozhovore pre týždenník Život.
„Keď som sa pred vyše päťdesiatimi rokmi oženil, býval som v dvojizbovom byte na Hviezdoslavovom námestí. Dnes žijem v petržalskom paneláku. Zrátané a podčiarknuté – keď sa pozornejšie prizriete môjmu životu, dodajte k menu Chudík aj slovko chudák...“
Hospodár z paneláka
Napriek všetkému sa však nikdy neponosoval na ťažký osud.
„Bývame na siedmom poschodí a pod oknom máme veľkú záhradu bez plotov. Vyjdeme z paneláku von a po desiatich krokoch sme prakticky v lese. Je tam jazero Veľký Draždiak a Malý Draždiak. Ja sa pozerám z okna na Malý Draždiak. Cítim sa ako dobrý hospodár – na okne máme širokú dosku pre vtáčiky a ja ich tam kŕmim. Zlietajú sa.“
Najradšej spomínal na obdobie doktora Sovu.
„Musím povedať, že to bola únosná popularita, nebola dravá, agresívna, ako to občas býva. Bola vľúdna, mala ľudský rozmer. Reagoval som na ňu úsmevom, stiskom ruky, rozhovorom, odpoveďami na listy...“
Sám mal však vždy úspech aj v komických úlohách. Rád spomínal napríklad na 205 repríz hry Zlatí chlapci na Malej scéne SND, kde hral spolu s Martinom Gregorom a Ivanom Mistríkom. Patril k umelcom, ktorí kvôli úlohe obetovali všetko. Dôkaz toho je skutočnosť, že rok pred deväťdesiatkou trénoval fajčenie.
Pocta v podobe Kawasakiho ruže
V jeho pracovnom živote by sme nenašli ani jeden smutnejší moment. V poslednom období ho azda najviac potešilo účinkovanie vo filme režiséra Jana Hřebejka Kawasakiho růže.
„Bola to pocta, ktorá zanecháva erb na konci môjho hereckého života.“
Pôvodne však túto ponuku ani nechcel prijať a nakoniec za ňu získal Českého leva za najlepší mužský herecký výkon vo vedľajšej úlohe.
Bál sa totiž haprujúceho zdravia a v zmluve mal preto klauzulu, že ak by sa na to necítil, môže odstúpiť bez sankcií.
Na ceremoniáli odovzdávania cien vtedy aj smutne skonštatoval: „Šťastný pocit z tejto ceny ma chvíľku podrží a dodá mi energiu. Ale silu, aby som si trúfol opäť hrať, z nej nenačerpám.“
Ľúbostné avantúry sa umelca nikdy netýkali. Po rozvode s psychicky chorou manželkou našiel šťastie v náručí právničky Aleny, ktorá sa oňho obetavo starala až do poslednej chvíle.
„Pozvala ma k sebe na návštevu a videl som, ako v postieľke spí jej dcérka Berenika. V tom prízemnom byte žili dve bytosti - matka a jej dieťa. A ja som priamo hmatateľne cítil, ako tá matka chráni svoje dieťa. Na také signály mám vnímavosť od Pána Boha. Bolo to veľmi silné,“ opísal v Štrasserovej knihe Chudík osudový moment, keď pochopil, že Alena je pre neho tá pravá.
Zobrali sa v roku 1982. Herec vlastné deti nikdy nemal a jediný dedič jeho mena je Berenikin syn, vnuk Stanko.
Zdravíčko trápilo
Vysoký vek sa však u herca odrazil na jeho zdravotnom stave. V roku 2006 dostal nebezpečný zápal brušnej dutiny.
Musel podstúpiť operáciu, po ktorej mu zostalo 15 stehov.
V rovnakom roku ho poštípal hmyz a jeho pravá noha výrazne opuchla. Pre infekciu musel užívať antibiotiká. V roku 2011 prekonal problémy so žlčníkom, išlo o žlčové cesty.
Pre hercov vysoký vek a narkózu nechceli lekári zbytočne operáciou riskovať.
O rok neskôr ho zradila chrbtica, musel kvôli tomu odvolať predstavenia.
Pred dvoma rokmi ho musel po polovici predstavenia Tančiareň kvôli žalúdočným problémom a bolestiam zastúpiť Martin Huba. Herec bojoval aj s ťažkým poškodením zraku.
V poslednom čase sa už bez pomoci nedokázal hýbať a pred mesiacom prekonal zápal pľúc, ktorému podľahol v spánku, v kruhu najbližších.
Autor: Spracovala: Andrea B. Nitkulincová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
