Nemocnica na okraji mesta, Inžinierska odysea, Synovia a dcéry Jakuba Sklára, Slovácko sa nesúdi, Bakalári, Pieseň pre Rudolfa.... to sú len niektoré z kultových seriálov z pera slávneho dramatika a scenáristu Jaroslava Dietla. Aj preto je právom považovaný za jedného z najtalentovanejších tvorcov druhej polovice 20. storočia. V pondelok uplynie 30 rokov od jeho smrti.
Narodil sa síce v máji 1929 v chorvátskom Záhrebe, ale bolo to len kvôli tomu, že jeho rodičia tam vycestovali za prácou.
Ešte ako dieťa sa s nimi vrátil domov do Československa. Mladosť prežil v Brne a len čo v roku 1955 absolvoval dramaturgiu na pražskej FAMU, začal pracovať v Československej televízii, ktorá ho nesmierne priťahovala.
Už o štyri roky sa ako spoluautor podieľal na prvom seriáli Rodina Bláhová. A tak vlastne odštartovala jeho mimoriadne plodná kariéra.
Miloval nemocničné témy
Jaroslav Dietl mal dva veľké vzory – Honoré de Balzaca a Alexandra Dumasa st. Všetky jeho diela mali spoločnú jednu hlavnú črtu – vždy opísal zaujímavé ľudské osudy a vedel si udržať pozornosť divákov.
Jeho najobľúbenejší námet bola lekárska tematika, preto sa asi ani nemožno čudovať, že keď stvoril Nemocnicu na okraji mesta, ľudia sa do tohto seriálu nesmierne zamilovali.
Osudy primára Sovu, doktora Štrosmajera, doktorky Čeňkovej a ďalších hrdinov ľudia sledovali so zatajeným dychom. Seriál spôsobil ošiaľ a keď vysielali jeho záverečnú časť, ulice boli ľudoprázdne.
Radil sa s odborníkmi
V čom vlastne tkvelo Dietlovo majstrovstvo? Prečo dokázal ľudí pripútať k obrazovkám tak, že ani nedýchali? Po rokoch to objasnila jeho vdova.
„Na inšpiráciu neveril. Kto píše, píše, hovorieval. Písať sa muselo denne. Sviatky, nedele, prázdniny nevynímajúc. Písanie bral ako remeslo, ktoré si vážil. Keď písal o lekároch, radil sa s lekármi, keď o sklároch, išlo sa do sklární. A keď mu potom do toho, čo napísal, začali siahať ideológovia, priam zúril...“ vysvetlila žena, s ktorou prežil posledné roky života. Nikto z nich však netušil, že to bude trvať tak krátko.
Nakúpil rožky pre celú školu
Keď Dietl spoznal sympatickú Magdalénu, zamestnankyňu ostravskej pobočky Československej televízie, bol síce ženatý, no iskra, ktorá medzi nimi preskočila, bola skutočne silná.
A aj ona bola v tom čase vydatá a mala dve deti.
Obaja sa rozišli s partnermi, skúsili to spolu a vyšlo im to. Vychovávali Magdalénine dve deti a spolu mali ďalšie dve.
On však nebol ako mnohí spisovatelia a umelci, ktorí žijú neviazaným bohémskym životom. O svoju početnú rodinu sa staral a popri tom stíhal písať všetky skvelé diela.
„Ráno som vypravila deti, on ich viezol do školy a po ceste nakúpil dvesto rožkov a mlieko pre celú školu na desiatu. Vrátil sa domov, pri raňajkách ho rozčúlili noviny a telefonáty, väčšinou pracovné... A potom šiel napísať svojich každodenných pätnásť strán. Popoludní mával schôdzky s dramaturgmi, k večeru tenis, po večeri televízia, divadlo alebo mariáš s kamarátmi,“ opísala ich každodenný život M. Dietlová.
Tragédia na tenise
Rodinné šťastie sa skončilo 29. júna 1985. Bol dusný podvečer a rodina si vyrazila na tenis aj s deťmi. Chystali sa práve na štvorhru.
„Manžel sa so synom rozohrával, zahral skvelý backhand a odrazu spadol. Ešte sa pokúsil zdvihnúť, no... Sanitka prišla po nejakej chvíli, ale skonštatovali len, že je koniec. Nemohli mu pomôcť. Infarkt bol silný a rozsiahly,“ opísala vdova Dietlová.
Najviac ju trápilo, že sa to všetko udialo pred očami detí. Prehovárala lekárov, aby ho odviezli sanitkou do nemocnice, nech ho tam nenechávajú s deťmi, no nepochodila. Museli tam jednoducho zostať a počkať na pohrebnú službu.
Večer ich potom ešte všetkých vypočúvala polícia. Najmladší syn Janík mal deväť rokov, Andulka jedenásť, Lucia štrnásť a najstarší Vojtech, ktorý na tenise nebol, mal sedemnásť rokov.
Rodina prišla o najdôležitejšiu súčasť. „Bol najväčšia sila v našej rodine. Môj život ovplyvnil úplne vo všetkom. Jeho heslom však bolo: „Život je boj, tak ahoj!“ A tak bojujem,“ vyznala sa Magdaléna Dietlová.
Perličky z nakrúcania Dietlových seriálov
Nemocnica na okraji mesta
Nezvyčajná inšpirácia
Vďaka tomuto seriálu sa Eliška Balzerová stala už navždy Alžbetou Čeňkovou. Zaujímavé však je, ako toto meno autor vymyslel. „Vtedy bolo meno Alžbeta neobvyklé, spýtala som sa ho, ako k nemu prišiel. Vraj na cintorínoch rád hľadal zaujímavé spojenie mien. A Alžbetu našiel na jednom z náhrobkov. Od tej doby je to populárne meno,“ prezradila herečka.
Keby hlúposť nadnášala...
V kultovom seriáli zaznelo aj viacero hlášok, ktoré zľudoveli. Dietl tie najlepšie vložil do úst predovšetkým doktorovi Štrosmajerovi, v podaní Miloša Kopeckého.
Nechápavej sestre Huňkovej naložil toto: „Keby hlúposť nadnášala, tak vy tu budete lietať ako holubička!“
A kolegom oznámil toto: „Ja prosím, aby sa na mňa po ránu hovorilo celkom ticho a oznamovali sa mi samé bezvýznamné veci.“
Synovia a dcéry Jakuba Sklára
Dobrý kapitalista
Hoci tento seriál vznikol na spoločenskú objednávku k 40. výročiu oslobodenia, ide predovšetkým o šesťdesiatročnú ságu sklárskeho rodu, ktorá v tom čase priniesla na obrazovky niečo nevídané – skutočnosť, že kapitalista je tam vyobrazený ako kladný hrdina, zatiaľ čo vysoký komunistický funkcionár ako vyložene záporná postava. Alebo, že komunistické hospodárenie nesiaha ani po päty poctivému prvorepublikovému živnostníkovi.
Synovia a dcéry Jakuba sklára boli posledným seriálom, ktorý sa nakrúcal ešte za Dietlovho života. Jeho prvého uvedenia na začiatku roku 1986 sa už však nedožil.
Pieseň pre Rudolfa III.
Tento muzikálový seriál vznikol v rokoch 1967 až 1968. Hlavným hrdinom bol pražský mäsiar Rudolf, ktorý vo víre všedných dní akosi stratil schopnosť zasnívať sa a trošku vzlietnuť. Počas nakrúcania došlo k okupácii Československá vojskami Varšavskej zmluvy a tvorcovia sa voči tomu ostro ohradili. Súčasťou seriálu bola aj slávna pieseň Modlitba pre Martu, ktorá sa stala hymnou odporu voči ruským tankom. Dietla však potom za trest nastupujúci normalizačný režim odpratal z Prahy do Ostravy.
nov
Autor: Spracovala Anna Novotná
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
