Prírode vďačí za to, že roky pôsobila ako dievčatko, svojej povahe zase môže pripisovať skutočnosť, že je magnet pre zaujímavých mužov. Všetkých má síce napokon „požičaných“ len nakrátko, no o to intenzívnejšie sú jej vzťahy. Skvelá herečka Anka Šišková, na ktorú nedajú dopustiť ani českí režiséri, oslávi v utorok 55 rokov.
Mama dvoch dcér, o ktorých toho ešte nepochybne budeme počuť dosť, patrí k ženám, ktoré by sa dali označiť za „multifunkčné“.
Rozhodne sa na sto percent neoddáva výhradne len doskám, ktoré znamenajú svet, ale snaží sa presadiť, kde sa dá.
Vydala napríklad knihu obľúbených receptov Nič lepšie nepoznám, kde poodhalila aj čosi viac zo svojho súkromia.
K vareniu má prirodzene blízko, keďže jej rodičia vlastnili reštauráciu.
„Naozaj som sa stále motala v kuchyni a či som chcela alebo nechcela, tak som občas musela pomôcť. Napríklad pri palacinkách, ktoré sú veľmi prácne a keď si ich naraz objedná šesťdesiat alebo sedemdesiat ľudí, čo sa u nás bežne stávalo, tak musel pomáhať každý, kto mal ruky, nohy. Ako sedemročná som ich už vedela prehadzovať na panvici, čo ma veľmi bavilo, najmä preto, že som mohla robiť macherku pred kamarátkami,“ zaspomínala si v rozhovore pre denník SME dáma, ktorá dobre vie, že láska prechádza cez žalúdok.
S Jurajom Nvotom sa tolerujú
Jej osudové lásky však napokon vždy trvajú len istý čas.
Po Jarovi Filipovi, ktorý ju opustil v čase, keď čakala ich spoločnú dcéru Dorotu, pristála v náručí režiséra Juraja Nvotu.
Láska ako trám, časom však vyprchala.
„S Jurajom nie sme veľmi v kontakte, má svoju rodinu a musím povedať, že po rozchode sme si k sebe nenašli priateľskú cestu, čo ma mrzí. Inak je medzi nami všetko v poriadku. Tolerujeme sa, pracujeme v jednom divadle, on má krásny vzťah s našimi dievčatami.“
Minulosť je aj Kemka
A prečo sa vlastne títo dvaja rozišli a nedokážu spolu vychádzať v dobrom?
S odstupom času Anka pred rokom priznala, ako to bolo. Za krachom manželstva bola jej nová láska.
„Ja som na to vôbec nemala, nedokázala som nazbierať silu ukončiť to. Ale je pravda, že som mala chlapa, čo som mu, samozrejme, hneď povedala, ja na seba všetko vykecám, takže on mal dôvod odísť. Nikoho iného som však cielene nehľadala, proste som sa zamilovala - skrátka som sa v manželstve už necítila šťastná,“ priznala pre český magazín Marianne.
Údajný tajomný muž by nemal byť nik iný ako v tom čase začínajúci herec, o štrnásť rokov mladší Juraj Kemka.
Krach lásky s Chlumským kvôli mladšej
Ani tejto láske nebolo dopriate a novým objavom sa stal Jiří Chlumský.
Po nedávnej svadbe všetko naznačovalo tomu, že konečne „zakotvila“ u toho pravého.
Žiaľ, ani tento vzťah jej nevyšiel.
Po jedenástich rokoch spolužitia a dvoch rokoch manželstva ju totiž podviedol s mladšou ženou.
„S Jirkom sme stále priatelia. Myslím si, že aj keď budeme, priateľstvo medzi nami vydrží. Som veľmi tolerantný človek, takže po rozchode vždy záleží na mužovi, ako sa k tomu postaví... Viem, že milovať sebazničujúco nie je správne. Človek by si mal zachovať triezvy pohľad, aj keď nie vždy sa to dá. Napríklad, keď sa s vami niekto, koho ste veľmi milovali, rozíde a vy sa cítite bezmocná,“ hrdo zhodnotila v médiách a na istý čas to vyzerá tak, že kapitolu Muži uzavrela.
S dcérami držia pokope
O to viac času môže teraz venovať svojim dcéram a vnúčikovi, keďže
Dorota z nej približne pred rokom urobila šťastnú babku. Filipko sa stal okamžite jej slniečkom.
„Nikdy by som si nepomyslela, ako veľmi rada ho budem mať. Dosť ma to prekvapilo, myslela som, že to tak cítia len rodičia k deťom.“
Aj s dcérami má teraz už po mnohých peripetiách blízky vzťah.
„My tri vždy držíme pokope a keď sa niektorej z nás niečo stane, tak si pomáhame. Bez ohľadu na to, či s nami sú alebo nie sú nejakí muži.“
Potlesk je eufória podobná láske
V ťažkých životných obdobiach, ale i vo chvíľach, keď sa cíti byť maximálne šťastná, ju napĺňa práca.
Užila si už slávu odovzdávania Oscarov a je držiteľka Českého leva, mnohých ocenení Dosky i ďalších prestížnych divadelných cien.
Čo je však pre ňu najväčšia satisfakcia?
„Herec žije z toho, čo dostane, keď je na javisku... Z toho, ako nám ľudia tlieskajú, pískajú, výskajú. Často sú ako fanúšikovia na futbale... My sme unavení, no sme ochotní sa klaňať, kým budú diváci tlieskať. Je to pocit šťastia a eufórie podobný tomu, keď je človek zamilovaný. To je práve to, prečo robíme herectvo. Často som taká unavená, že mám pocit, že už nevládzem a mala by som robiť niečo iné. Ale na druhej strane viem, že som v tejto branži tak dlho, že by som sa bála pustiť do niečoho iného,“ prezradila nám pred časom dáma, ktorá sa označuje za pomerne veľkú extrovertku.
„Keď mi je ťažko, tak je pre mňa dobré ísť niekam do spoločnosti medzi kamarátov a nemyslieť na to. Podľa mňa čas dokáže vyliečiť všetky rany, keď sa človek nevzdá. Jasné, že treba bojovať a neutápať sa v slzách. Mne pomáha, keď môžem smútok prekryť nejakými peknými zážitkami. Akurát keď som bola po operácii chrbtice a všetko ma bolelo, tak som nemala chuť s nikým komunikovať.“
Napriek ranám osudu ide stále ďalej
Ako herečka sa najviac zaskvela azda v snímkach ako Milovníci, Kruté radosti či Musíme si pomáhať.
Práve posledný spomínaný titul ju priviedol až na červený oscarovský koberec.
Trpká komédia síce Oscara za najlepší zahraničný film nezískala, ona si však mohla vychutnať atmosféru udeľovania najprestížnejších filmových cien na vlastnej koži.
„Bola som z toho, samozrejme, celá vzrušená. Najmä predtým, než sme odleteli do USA, som sa na to veľmi tešila. Keď sme už boli tam, bolo to také bežné odovzdávanie cien... Ako keď sa u nás dávajú Dosky alebo v Čechách Lev... Ľudia sa tam navzájom poznali a k nám sa správali milo, lebo sme boli hostia. Keď sme však nič nezískali, nikto sa už o nás nezaujímal...,“ zaspomínala si s úsmevom blondínka, ktorá pôvodne študovala pedagogiku a možno by z nej teda bola skvelá učiteľka.
Dnes by však nemenila. „Ja som vždy chcela hrať divadlo, snívala som o tom.
Nikdy som si herectvo nespájala so slávou, chcela som na javisku prežívať zaujímavé osudy.
Chcela som byť súčasťou vzrušujúceho príbehu.
Keď som čítala, páčilo sa mi, že človek sa môže ponoriť do príbehu a byť hocikým. To sa mi podarilo.“
Hoci v živote nemá práve na ružiach ustlané, je bojovníčka.
„Nepoznám nikoho, kto by prešiel toľkými zmenami a komu by osud uštedril toľko rán... Už som si zvykla na to, že sa mi vždy niečo prihodí... Tak si poviem - čo už, musím žiť ďalej, musím na to zabudnúť. Už si s tým neporadím, tak čo? Keď sa to nedá riešiť, treba ísť ďalej.“
Profil
Narodila sa 30. júna 1960 v Žiline.
Má dve dcéry – Terezu a Dorotu.
Od gymnaziálnych čias sa venovala herectvu v ochotníckom krúžku. Počas štúdia na Pedagogickej fakulte UPJŠ v Prešove sa stala členkou činohry Divadla Jonáša Záborského.
Jej domovská scéna je roky Divadlo Astorka Korzo 90.
Najideálnejšie relaxuje v prírode.
Medzi jej najznámejšie filmy patria: Musíme si pomáhať, Krajinka, Vadí nevadí, Kruté radosti, Zostane to medzi nami, Konečná stanica, Slnečný štát...
nit
Autor: Spracovala Andrea B. Nitkulincová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
