Toľko spomienok, ako tento herec, má ozaj len málokto. Hoci sa dnes paradoxne nevyhrieva na výslní slávy, užil si jej veru dosť.
Účinkoval vo vyše 140 filmoch, poznáme ho ako princa Bajaju či Adama Šangalu. Miloš Forman mu chodil po pivo a cigarety, kamarátkou mu bola Annie Girardotová.
Ako jediný herec od nás kráčal pred rokmi po červenom koberci v Cannes. Ivan Palúch, ktorý si vymenil motýlika s Omarom Sharifom a ktorého od herectva odhovárali kvôli vrodenej šeroslepote, sa v sobotu dožíva 75 rokov.
Napriek životu v lesku luxusu, slávy, jácht a kasín máte pri stretnutí s ním výrazný pocit skromnosti, ktorý si zachoval. Možno je dôvodom skutočnosť, že ako dôchodca na Slovensku dnes nemôže veľmi vyskakovať a atraktívne má už „len“ spomienky.
Tie si však dokáže dodnes užívať dosýta a s radosťou odpovedá na otázky, aké to bolo, keď pracoval a priatelil sa s Annie Girardot, prvýkrát uvidel Sophiu Loren a hral ruletu s Omarom Sharifom.
„Väčšinou si už stále niečo vymyslím a poviem niečo iné,“ prezradil nám pred časom veselo sympatický pán.
„Spomienok je obrovské množstvo. Mám za sebou vyše 140 filmov, takže si to asi viete predstaviť. Hoci by somobčas prijal aj ľahší žáner, režiséri na mňa majú jednoznačný úzus. Keď treba hrať ťažké veci, volajú mňa.Napríklad keď som robil film s Annie Girardot, išlo o prepis Dostojevského Zlých duchov s názvom Čoskoro bude koniec sveta. Scenár napísal fantastický francúzsky režisér a scenárista Lelouch a transponoval to do súčasnosti. Tam sme si teda práce užili, aj Anička, aj ja,“ familiárne spomínal na slávnu herečku.
Esperanto s Annie Girardot
Zoznámili sa vskutku netradične. Zaspal v šatni a zobudil sa na to, ako ho niekto nežne škrabká.
„Otvorím oči a vidím nad sebou nádhernú tvár, tie očiská veľké, hlboké ako more. Niečo neskutočné. A tie zúbky a úsmev a všetko...“ ospevoval hereckú legendu, ktorá ho od prvého dňa oslovovala „Ív“.
Snažila sa ho priučiť čosi po francúzsky, no nepodarilo sa.
„Som asi štepený proti francúzštine. O to viac, keď vám niečo rozpráva taká nádherná ženská, sústrediť sa je ťažké. Tak sa medzi nami vytvorilo čosi z taliančiny, španielčiny, nemčiny a čo ja viem čoho. Niečo ako esperanto. Výborne sme si rozumeli, ale ani Boh nám nerozumel. Bolo to veľmi príjemné.“
Zbožňovaná manželka Idka
Keď sa stretli pred siedmimi rokmi na filmovom festivale pre deti a mládež v Zlíne, prechádzali sa tam za ručičky.
Žiaľ, naposledy. Platonickú lásku síce pochoval, no v reálnom živote zbožňuje svoju krásnu Idku.
„Mám troch synov a krásnu kočku... Nie som sám, zaplaťpánboh. Pani Idka sa o mňa stará,“ ospieval svoju manželku
. „Od začiatku bola fantastická. Milá, krásna, zlatá, a čo ja viem aká. Pán Boh sa nado mnou prvýkrát zmiloval, pretože sme spolu a je to geniálne.“
Rodák zo Zvolena je celkovo zvyknutý na blízkosť najkrajších žien sveta. Tak napríklad dodnes nevie zabudnúť na bradavky Sophie Loren.
„Nenosili sa vtedy podprsenky. Bradavky mala ako palce na nohách. Skoro mi oči vybili. A malý Ponti, jej muž, producent, jej bol pod pazuchu. Ale krásna bola. Joj, Bože, to bola kosť,“ priznal sa nám milovník, ktorého životom prešli stovky známych ľudí, ktorých bežní smrteľníci poznajú len z kín či televízie.
„Momentálne mi napadá napríklad sir David Warner, ktorý je teraz Olivierovým nástupcom. Orson Welles bol mojím priateľom a počas natáčania filmu s Aničkou som s ním chodil v Belehrade na večere.“
Vek si neuvedomuje
Ak sa ho opýtate, ako sa momentálne má, britko vám odpovie slovami: „Zle. (Úsmev.) Z tých dôvodov, že si vôbec neuvedomujem, koľko mám vlastne rokov. Pripomenuli mi to však zo Slovenského filmového ústavu, a tiež pani Reháková, šéfredaktorka zo Slovenky, lebo idem dostať 'náhrobný' kameň. Spravili mi krásny večer v Charlie Centre v Bratislave. Nuž a dostanem svoju dlaždicu pred Slovenským národným divadlom. Budem vedľa Márie Kráľovičovej, Evy Krížikovej či Pištu Kvietika. A už môžem zomrieť. (Smiech),“ skonštatoval v rozhovore pre aktuality.sk umelec, ktorý prežil značnú časť života ako bohém.
Lesk rulety a bakaratu
Užil si ženy, kasína i jachty.
„Ono tak veľa toho zase až nebolo. Samozrejme, na festivale v Cannes, kde som mal v roku 1969 ako jediný tri filmy, okolo nás chodilo množstvo krásnych dievčat a niektoré boli aj oblečené. (Smiech.) Ale na to sme nemali bohviekoľko času, lebo nás tam čakali samé povinnosti. Bol som priamym hosťom jury, čiže to boli samé stretnutia s novinármi, veľvyslancami, taký obed, hentaký obed, milionársky klub a čo ja viem čo. Jedna z mojich povinností bola aj tá, že som musel byť prítomný v herni, kde sa hrá ruleta a bakarat. Producenti za mnou chodili a strkali mi do vreciek smokingu stodolárovky, aby som nerobil hanbu... Bolo to celkom fajn obdobie,“ prezradil nám spokojne.
Po návrate domov ho však zastihla normalizácia.
„V Prahe som hral v divadle Na zábradlí Dámu s kaméliami, a tam vtedy Vašek Havel robil kulisára. Tam sme boli spolu.“
Od roku 1974 mal potom absolútny zákaz akokoľvek sa herecky prezentovať celých dvanásť rokov. Zahrať si mohol nanajvýš tak v komparze.
„Zvládal som to strašne. To sa nedá ani popísať. Doslova a do písmena som nemal za čo kúpiť dvom synom chlieb. Ani na byt som nemal. Bolo to hrozné. Medzi Cigánov ma nezobrali ani rozhŕňať štrk v panelárni, ani na nič iné manuálne.“
Až v roku 1986 ho potom vzali do divadla vo Zvolene.
Pedagóg i turista
Pomerne dlhý čas sa venoval pedagogickej činnosti a v Banskej Bystrici založil Fakultu dramatických umení na Akadémii umení.
„Zavolal som Jozefa Adamoviča, on svoju manželku Božidaru Turzonovovú, profesorku, ktorá robila dekanku, z Prahy odborníkov... Všetko som to obsadil a potom ma vyhodili. Že vraj nemám vysokú školu. To je však len banskobystrická špecialita, lebo v Prahe na akadémii učí veľa pedagógov, čo nemajú titul, ale sú napríklad v Národnom divadle...“
Neskôr ešte učil na konzervatóriu v Topoľčanoch, avšak napokon to vzdal.
Ako rodený Donovalčan zbožňuje hory a vďačí im za skvelú kondičku. Hoci rôčky pribúdajú a za sebou má napríklad operáciu bedrového kĺbu, neprestáva na nej pracovať. Najviac ho teší skutočnosť, že môže opäť čítať.
„Dostal som fantastickú vec, čítačku, pretože mám šeroslepotu. Vložím si do nej text a hore to má obrazovku, na ktorej si môžem konečne po rokoch prečítať, čo chcem.“
Profil Ivana Palúcha
Narodil sa vo Zvolene 20. júna 1940. V roku 1969 bol hosťom medzinárodného filmového festivalu vo francúzskom Cannes, kde premietali tri filmy, v ktorých účinkoval. Boli to Čoskoro bude koniec sveta, Michael Kohlhaas a Markéta Lazarová.
Juhoslovanský film Čoskoro bude koniec sveta, v ktorom hral s Annie Girardotovou, získal Striebornú palmu.
Ako jediný herec bývalého Československa kráčal po tamojšom červenom koberci. Na svojom konte má vyše 140 filmov.
Zo súčasných titulov sú to napríklad Nejasná správa o konci sveta (1997) v réžii Juraja Jakubiska či Krajinka (2000) Martina Šulíka.
V roku 2003 sa objavil vo filme Sentiment Tomáša Hejtmánka. S mladou režisérkou Marianou Čengel-Solčanskou spolupracoval na krátkom filme Ábelov čierny pes (2006). Z
ahral si aj vo filme Lietajúci Cyprián.
Napísali o ňom
„Jeho talent, surový, tryskajúci, mimoriadne vhodný pre film, jeho kovové oči a závideniahodná pohyblivosť, sa tak skoro na Slovensku neobjavia. Ako sa hovorí v hereckých kruhoch, bol schopný zahrať aj cestovný poriadok.“
Magda Vášáryová, politička a bývalá herečka
„Nevšedný zjav, príťažlivá tvár, prirodzené vystupovanie, úprimný až nákazlivý smiech, výrazne dobrácke, šibalské oči.“
Martin Šulík, režisér
aktuality.sk
Autor: Pripravila: Andrea B. Nitkulincová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
