Jeho hlas sme zbožňovali dávno predtým, ako sme si ho vedeli priradiť ku konkrétnej osobe. Dnes nám „lezie na nervy" ako bývalý riaditeľ Liška z Paneláku či posluhovačný Vavro z Búrlivého vína a zdá sa, že je to len začiatok. Tohto herca by totiž bola rozhodne škoda „len" počuť. Napriek talentu ostal skromný, pokorný a ku všetkému ešte aj maximálne pracovitý. Dušan Szabó sa nepotrebuje na nič hrať, svoju prácu by nemenil a váži si každú kvalitnú pracovnú ponuku.
Košice vám vôbec nie sú cudzie, keďže ste tu študovali na stavebnej priemyslovke a potom rok pôsobili po VŠMU. Keď sem z času na čas zavítate, vybavujú sa vám nejaké konkrétne spomienky? Čo vám víri hlavou?
- Najmä škola a spolužiaci, lebo v divadle som sa tu veľmi neohrial. Išiel som totiž na vojnu a z vojny do Nitry. Takže najviac sa mi vybavujú stredoškolské beťárstva, dá sa povedať. Nebol som však veľmi typ, ktorý by vystrkoval rožky. Skôr slušnejší chlapec.
Dcérka to po vás podedila? Keďže je teraz v takom jemne pubertálnom veku...
- Čo ja viem... Je trošku viac expresívna ako som bol ja. (Úsmev.)
Keď spomínate spolužiakov, máte aj kamarátstva, ktoré pretrvali do dnešných čias?
- Keď sa zamyslím, tak ani nie. Ako som totiž odišiel do Bratislavy, všetko sa to popretŕhalo. Vidíme sa jedine, keď sa stretneme po piatich či desiatich rokoch. Vtedy sa zabavíme. Veľmi pravidelne však žiaľ na stretnutia nechodievam, lebo som dosť zaneprázdnený a s časom sa nedá veľmi hýbať tak, ako by som si predstavoval.
Predpokladám, že práve čas je pre vás najväčší problém. Najmä vzhľadom na to, že vás všetci roky poznáme ako dabingového herca a teraz pred pár rokmi došlo k zmene, ktorá znamená najmä oveľa väčšiu časovú zaneprázdnenosť. Okrem divadla pracujete v seriáloch, dabing je pre vás stále hlavnou pracovnou náplňou... Ako to všetko stíhate?
- Viete čo, zvykol som si na svoj časový harmonogram a na to "natesnenie". Všetko sa dá. Už s tým teraz nemám až taký problém. Jasné, že mám svoj diár a všetko si kočírujem, no kočírujú nás aj asistentky, ktoré sa dohodnú medzi sebou a v podstate všetko zariadia a ja už len poslušne plním termíny. (Smiech.)
Ste údajne veľký workoholik. Viete si povedať, tak túto ponuku som zvážil a nevezmem ju, alebo pracujete až do úmoru?
- Povedal by som, že až do úmoru. Veru. Pokiaľ nemám niečo mimoriadne dôležité v rodine, vždy som otrokom práce.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
