Pokračovať v rodinných tradíciách býva česť, ale aj veľká zodpovednosť. Rozvíjať začaté, uspieť, aj keď sa všetko vyvíja a mení a nepokaziť dobré meno. S takýmito pocitmi sa boril aj Jan Hrušínský, syn Rudolfa Hrušínského, ktorý si divadlo a film zamiloval rovnako ako otec.
Rodák z Prahy ukončil štúdium na konzervatóriu a v roku 1976 začal účinkovať v Činohernom súbore v Ústí nad Labem.
Neskôr pôsobil v niekoľkých pražských divadlách. Súbežne s kariérou divadelného herca sa rozvíjala aj filmová a televízna. Dívka na košteti, Lásky mezi kapkami deště, Jak se budí princezny, z novších Želary či Rock Podvraťáků je len zlomok filmov, v ktorých účinkoval.
Najnovšie sa objavil v seriáli První republika či Všechny moje lásky.
Na nedostatok hereckých príležitostí sa nesťažuje: „Ponúk na filmy síce nemám toľko ako predtým, ale zas nejaké z času na čas sú. Nemám žiadne vysnívané roly, ani prehnané ambície. Netúžim sa uštvať natáčaním troch filmov naraz, ako to kedysi robil môj otec.“
Šťastné detstvo
Aj napriek vyjadreniam si na detstvo so slávnym otcom spomína ako na šťastné obdobie. Aj keď bol jeho otec mimoriadne pracovne vyťažený, rodina vždy bola na prvom mieste.
„Boli sme súdržná rodina, ale to bolo najmä zásluhou mojej mamy. O svoju rodinu prišla počas vojny, takže mala snahu obklopovať sa ľuďmi a držať rodinu pohromade. Naozaj sa jej to darilo až do smrti.“
Na otca si spomína ako na veľmi ľudského: „Žil otvorene, veľmi prirodzene a na nič sa nehral. Mal množstvo pochopiteľných ľudských slabostí, od jedla, cez pitie až po fajčenie. Chodieval na lov a rád sa pozrel za peknou tvárou. On jednoducho mal rád život.“
Otec so synom sa na javisku nestretli nikdy, no vynahradili si to v množstve televíznych inscenácií.
Čaro divadla
Na javisku stál po prvýkrát, keď mal päť rokov, pred kamerou o rok neskôr. Iná možnosť, ako robiť divadlo, prakticky nebola prípustná.
„Môj otec sa v divadle narodil, ja som v ňom vyrástol. Veľmi si prial, aby sme s bratom boli hercami, ale nič nám neprikazoval, len nás obklopil všetkým, čím film a divadlo je a čím okúzľuje. Pre nás to boli doslova dosky, ktoré predstavovali svet.“
Iniciatíva však nevychádzala len od otca Rudolfa Hrušínského, aj malý Jan skoro podľahol čaru.
„Chcel som byť hercom, a keď na to dnes myslím, tak si spätne uvedomujem, že ma k tomu otec nenápadne nasmeroval,“ smeje sa.
Divadelná dynastia
Jeho otec prišiel skutočne na svet po jednom z predstavení. Divadlo sa v ich rodine doslova dedilo z pokolenia na pokolenie.
História siaha až do polovice devätnásteho storočia.
Prvým držiteľom divadelnej koncesie bol praprapradedo Ondřej Červíček. V tom čase sa s divadlom ešte kočovalo, neexistovalo v podobe, ako ho poznáme dnes, so zamatovými stoličkami a reflektormi.
„Nepamätám sa na to, ale poznám to všetko veľmi dobre z rozprávania. Je príjemné, keď človek zistí, že sa nevynoril z neznáma, že niekam patril, a že pozná svojich predkov. Kožu na trh musím prinášať tak či tak. Keď hrám nejakú rolu, predkovia mi v ničom nepomôžu, musím ísť vždy sám za seba.“
Od Böma k Hrušínskému
Jan tiež konštatuje, že mať známe meno je na úžitok aj na škodu.
„Ľudia v tom majú jasno, keď sa niečo nedarí, tak povedia, že aj tak nebudem nikdy taký dobrý ako otec a keď urobím niečo výnimočné, tak len mávnu rukou a skonštatujú, že tomu sa robí, keď je Hrušínský,“ komentuje logiku, s ktorou sa často stretáva.
Vedeli ste, že toto slávne meno, ktoré každý okamžite spája s divadlom, je vymyslené?
Janov dedo sa pôvodne volal Rudolf Böhm. Po vzniku Československej republiky si ľudia často počešťovali mená, a tak aj on pre seba hľadal pseudonym.
Vtedy boli populárne mená ako Želenský, Krumlovský a pod., a tak si dedo začal hovoriť Hruškovský. Z toho neskôr vzniklo meno Hrušínský, ktoré si nechal.
Splnený sen
Zatiaľ, čo iní herci horekujú nad nedostatkom práce, Hrušínského zamestnáva okrem hrania aj riaditeľovanie. V roku 2004 založil Divadlo Na Jezerce.
„Založením divadla sa mi splnil veľký sen. Zaujíma ma predovšetkým jeho kvalita, dramaturgia a všetko, čo s tým súvisí. To sú ambície, ktoré ma napĺňajú oveľa viac ako hranie veľkých rolí.“
Okrem vlastného sna plnil aj otcov, ten si chcel celý život založiť divadlo, ale nikdy to nezrealizoval.
„Vtedajšia doba a ľudia, ktorí tú dobu tvorili, mu to neumožnili, respektíve mu to znemožnili. Takže aj to bol jeden z impulzov, prečo som sa do toho pustil,“ vysvetľuje Hrušínský.
Ťažké začiatky
Prerod z herca na herca riaditeľa nebol vždy ľahký. Byrokracia, nedostatok peňazí, aj neprajníci ho často pripravovali aj o zvyšky elánu.
„Keď pred sebou kotúľate ten balvan a pred vrcholom pozeráte, ako sa vám kotúľa dolu, tak si hovoríte, prečo nerobíme niečo iné. Vo chvíli, keď sa hľadisko nenaplní, tak ste okamžite v mínuse, to bola nočná mora, ale keď potom naopak vidím, ako odchádzajú spokojní a herci sa na predstavenie tešia, mám z toho obrovskú radosť.“
Hrajúci riaditeľ
Okrem manažovania divadla sa Jan Hrušínský často objavuje v hrách ako herec.
„Ja si na javisko chodím oddýchnuť. Herectvo sa pre mňa stalo koníčkom. Keď som bol „len herec“, mal som pocit, že tá profesia je neuveriteľne vyčerpávajúca. Teraz môžem zodpovedne vyhlásiť, že manažérska práca je náročnejšia. V divadle som bežne desať hodín. Ráno si dám v kancelárii kávu a idem k počítaču, väčšinou odchádzam až večer po predstavení.“
Na takýto životný štýl dopláca najmä rodina. Od čias Janovej mamičky, ktorá si zakladala na súdržnosti, sa veľa zmenilo.
Bratia sa spolu nerozprávajú kvôli ťahaniciam s majetkami a manželstvo sa pre hercovu neveru pred rokmi otriasalo v základoch. Našťastie to dvojica ustála a dnes sa tešia z viac ako tridsaťročného zväzku.
Manželka do rodiny zapadla
Jan Hrušínský sa s Milušou Šplechtovou zoznámil ešte na konzervatóriu, osud na čas ich cesty rozdelil a dokopy ich dal až po rokoch v divadle v Ústí nad Labem. Netrvalo dlho a preskočili iskričky: „Myslím, že to bolo vzájomné. Veľa sme spolu hrali a pretože sme si dobre rozumeli na javisku, povedali sme si, že by sme to mohli skúsiť aj v živote. A vyšlo to,“ spomína na začiatky vzťahu herečka.
Tá bola vtedy vydatá a mala jedno dieťa. Rodina Hrušínských ju však prijala s otvorenou náručou.
„Svokra som sa veľmi bála, pretože bol veľká osobnosť, ale ako rada hovorím, do rodiny som zapadla ako hrášok do vatičky. Svokor bol úžasný a Janova mamička tiež.“
Pokračovateľky rodu
Šplechtovej syna Nikolu prijal Jan ako vlastného, dnes pracuje v Austrálii, v britskej firme, ktorá sa zaoberá ropným priemyslom. V rodinnej tradícii pokračujú aspoň dcéry Barbora a Kristýna.
„Barunka vyštudovala strednú priemyselnú školu a teraz pracuje v divadle ako grafička. Robí plagáty, pozvánky a podobné veci. A tiež občas pomáha v šatni. Kristýnka vyštudovala DAMU a hrá u nás. Sme jednoducho taká normálna rodinka.“
Autor: Spracovala Monika Almášiová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
