Košická skupina Nocadeň povstala pred pár mesiacmi z popola ako fénix. Už ani najskalnejší fanúšikovia neverili, že sa ich obľúbenci niekedy vrátia na hudobnú scénu. Dokázali však nemožné, po siedmich rokoch ticha vydali album Pozemskí astronauti, ktorý je plný nadčasových skladieb. Nielen o ňom, ale aj o tom, čo prežíva otec, ktorý nevidí vyrastať svoje dieťa a prečo si musia cyklisti holiť nohy sme sa rozprávali so spevákom formácie Rasťom Kopinom.
Čo má Rasťo Kopina a Nocadeň nové?
- Po siedmich rokoch siedmy album a sedem kíl navyše. (smiech) Teraz trochu menej športujem, tak sa na mňa nalepili nejaké kilá, ale sľubujem fanúšičkám, že to dám dole. Bubeníkovi sa pred siedmimi rokmi narodila dcéra a teraz druhá, tak aj to máme nové.
Fanúšičky tie kilá nevidia, minimálne tie odchované na Nocadeň.
- Majú inú optiku, pozerajú sa na mňa optimisticky. Asi si ma trošku prikrášľujú.
Čo sa ešte za tých sedem rokov zmenilo?
- Strašne veľa, mali sme kopec zážitkov, či vnútrokapelových alebo osobných. V kapele sme si museli niektoré veci vyjasniť, objavili sa tam nejaké drobné nezrovnalosti.
Týkalo sa to vzťahov, smerovania alebo pokračovania?
- Tým, že som v kapele s bratom, je to trošku komplikované. Keď sa naruší bratská láska, tak to zasahuje aj do profesionálnej stránky. Chvíľku trvalo kým sme si s bratom vyjasnili nejaké veci, ale myslím si, že nás to natoľko posilnilo, že sme napísali ten najkrajší album, aký sa nám kedy podaril, či už po stránke textovej, alebo aj hudobnej. Album je koncepčný, má jednu líniu a záverečná skladba Papierové kone vysvetľuje, čo sme ním chceli povedať.
Všetci ju hodnotia ako najlepšiu.
- Áno, ja som s tým aj celkom rátal, že tá skladba bude rezonovať. Chceli sme napísať veľkú skladbu, ktorá bude mať isté posolstvo, aby plynulo nadväzovala na skladby ako Nestrieľajte do labutí. My sme ľudia, ktorí sa neboja o živote otvorene rozprávať a ja nemám absolútne problém otvoriť sa v textoch a otvoriť aj trináste komnaty.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
