Aj keď sa to pamätníkom nechce vstrebať do kotrby, deväťdesiate roky - a s nimi prvé slobodné voľby - sú už len históriou bez dotyku s politickou realitou. Ani veteráni ako Bugár či Hrušovský, ktorí dodnes oxidujú v NR SR ako archeologické nálezy z tej doby, opticky neskracujú to štvrťstoročie, ktoré ubehlo od volieb v júni 1990.
Presne pred 25 rokmi prepuklo obrovské nadšenie na Ventúrskej, kde sídlila VPN, ktorá vcelku s prehľadom - o 10 percent - porazila KDH. To bolo proti prognózam, Čarnogurský však prehral svoj - nie posledný - politický zápas a nepriamo sa tak podpísal na „vzniku" Mečiara, ktorého si nešťastná VPN vybrala za premiéra po tom, čo z rôznych dôvodov neprešli Langoš a Stračár.
Mečiar bol „produktom" prvého absolútne kľúčového momentu, ktorý menil dejiny: Predvolebného rozhodnutia VPN vziať na kandidátku bývalých komunistov. Zrodilo sa zo (zbytočného) strachu z KDH ako reflexia toho, že nekomunistickí lídri neboli - až na Jána Budaja - dosť populárni, aby si verili, že vyhrajú aj bez Čiča, Čalfu, Mečiara a spol. (Budaja napokon vyškrtol z listiny lustračný nález.)
Pričom Gál, Zajac a ďalší odmietli kandidovať, čo bola ďalšia, aj keď možno nie fatálna hlúposť.
Kontaminácia komunistami bola priamou cestou k štiepeniu hnutia, nutnému zosadeniu Mečiara a cez ďalšie voľby až k deleniu ČSFR.
Tým nie je povedané, že nebyť komunistov na listine VPN Československo by dnes existovalo, povedané je, že vysoko pravdepodobne by sa nerozpadlo k 1. januáru 1993.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
