Jiří Voskovec si bez Jana Wericha už dlho nepožil.
Na netradičnú prezývku Tlstý Rus si spomínal dokonca aj samotný Jan Werich.
„Mali sme obaja asi osem alebo deväť rokov a dodnes si detailne pamätám na naše prvé stretnutie. Bolo to cestou zo školy, na rohu Panskej ulice a Příkop. Ten tlstý chlapec mal čierne vlasy a čierne oči a bol to Voskovec,“ zaspomínal si o desaťročia neskôr na ich zoznámenie, ktoré vôbec nenaznačovalo, že sa z nich stanú najlepší celoživotní priatelia.
Zaujíma vás tiež, prečo Rus? Jeho otec Vilém Wachsmann, kapelník vojenskej hudby, pôsobil totiž dlhé roky v Rusku (mal aj ruské občianstvo) a potom pracoval na ruskom konzuláte v Prahe.
Umelecké gény J. Voskovec (pôvodným menom Jiří Wachsmann) však podedil nielen po otcovi - muzikantovi. Starý otec z matkinej strany Soběslav Pinkas bol známy český maliar.
K rodinným priateľom patril napríklad aj básnik Josef Svatopluk Machar. K jeho umeleckému rozletu však vo veľkom prispelo i štúdium vo Francúzsku.
Svet V + W
V roku 1924 sa vrátil do Prahy a začal študovať právo. Lákal ho však aj film.
Jeho prvou spoluprácou s Janom Werichom bolo, keď za tri týždne pripravili program na výročný večierok Spolku bývalých žiakov francúzskych lýceí a ten zožal obrovský úspech. Pásmo scénok, piesní a dialógov malo následne vyše 200 repríz!
A tak pochopili, že sú predurčení na rolu „komediantov“, do ich „spolku“ sa pridal i hudobný skladateľ Jaroslav Ježek a vytvorili kompaktný autorský tím.
„Iste, naše intelekty a temperamenty boli rôzne, ale akýmsi nepochopiteľným procesom sa dokonale dopĺňali do niečoho, čo nebolo ani Janovo, ani moje, ale naše. Dve rovnobežné koľajnice z rôznych kovov, mieriace i zatáčajúce sa rovnakým smerom. Svet V + W sme tomu hovorili,“ opisoval neskôr ich vzťah samotný Voskovec.
Označili ho za žida, emigroval
Legendárnymi sa stali ich forbíny – improvizované dialógy pred oponou.
Poukazovali na sociálne problémy, na nebezpečenstvo nacizmu a pravidelne čelili problémom s cenzúrou, či dokonca otvoreným konfliktom s priaznivcami Hitlera.
Napokon ho pronacistická tlač označila za žida a rozhodol sa emigrovať. Odcestoval do Paríža a odtiaľ zakrátko do USA, kam začiatkom roku 1939 prišli aj Werich s Ježkom.
Snažili sa preraziť aj tam, no nedarilo sa. Tamojší krajania ich humoru nerozumeli. Až pred koncom vojny sa im podarilo preraziť na Broadwayi.
V septembri 1945 sa však vrátil domov len Werich, Voskovec ostal v USA. Riešil totiž rozvod.
Do Prahy napokon prišiel v júni 1946 už aj so svojou druhou ženou, americkou divadelníčkou Anne Gerlettovou a s Werichom obnovili Osvobozené divadlo.
Povojnová atmosféra v Prahe ho však deprimovala a po nástupe komunistov k moci vo februári 1948 sa rozhodol odísť do Paríža, kde začal pracovať ako úradník na sekretariáte UNESCO.
Spolu s manželkou založili vo francúzskej metropole aj Americké divadlo.
George Voskovec
V USA ho však v roku 1951 zatkli pre podozrenie zo sympatizovania s komunizmom a z toho vyplývajúceho ohrozenia vnútornej bezpečnosti USA. Jedenásť mesiacov bol internovaný na Ellis Islande.
Prepustili ho, až keď sa zaňho zaručili dvaja významní predstavitelia antikomunistického exilu. Medializácia prípadu mu však pomohla a prerazil nielen na Broadwayi, ale aj v Hollywoode.
Najznámejším filmom, v ktorom účinkoval, bolo Dvanásť rozhnevaných mužov. George Voskovec, ako ho Amerika volala, sa stal veľmi uznávaným hercom, treba však povedať, že ho uznávali viac kolegovia než diváci.
S americkou manželkou mal dve dcérky, no neskôr žiaľ zomrela.
Smútok zaháňal prácou a napokon sa oženil ešte tretíkrát, a to v roku 1961 s Christine McKeownovou. V roku 1980 ho ranila smrť Jana Wericha.
„Jan zomrel a veľká porcia mňa zomrela s ním. Bolo by to neutiahnuteľné bremeno vláčiť so sebou vlastnú čiastočnú mŕtvolu. Ten kus mňa, ktorý s Janom zomrel, je vyvážený kusom Jana, ktorý vo mne ďalej žije. Aspoň na tú chvíľu, čo tu budem,“ uviedol.
Sám napokon skonal o osem mesiacov neskôr.
Dôvodom bol srdcový záchvat, ktorý nasledoval po liečbe rakoviny pľúc.
Autor: Spracovala: Andrea B. Nitkulincová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
