Milujem ten pocit, keď sa aspoň na malý moment mením na chemika. Kombinujem, prilievam, odlievam, zohrievam, ochladzujem. Jednoducho hotová alchýmia. Môj pocit zadosťučinenia priamo úmerne narastá počtom spokojných konzumentov. Ak sa medzi nimi nachádza nevariaci jedinec, to už lietam dva metre nad zemou, tí sa totiž na niekoho, kto je schopný niečo uvariť, pozerajú ako na malého Boha.
Lenže sú tu aj tí druhí, večne nespokojní stravníci, ktorí ma svojimi poznámkami rozpaľujú dobiela. Ubodala by som ich vidličkou ešte pri polievke. Netuším, prečo to robia, alebo tuším! Lebo sú to zákeráci, ukrytí za maskou milých priateľov, rodičov, starých rodičov.
Deti sú špeciálna kapitola, tie zákerné nebývajú, z nich vraví číra pravda, ktorá sa síce zle počúva, ale aspoň vás donúti menu starostlivo plánovať a vycibriť vaše kulinárske umenie na michelinskú hviezdu.
Ale k veci. Vďaka týmto „milým" osobám získavam pomaly, ale isto averziu k vareniu a pečeniu. Každý deň sa vraciate domov z práce dobitý ako kôň. Niekto mentálne, niekto zas fyzicky, čo je vlastne v konečnom pocite úplne jedno. Postavíte sa k sporáku, horko-ťažko niečo navaríte a predložíte to pred konzumentov. „Ale on tam má viac zemiakov!"
„A ten hrášok si tam musela dávať?" „Má to nejakú divnú farbu, červenú papriku sme nemali?" „Syr by nebol?" „A kečup?" „Ja tú ryžu varím inak." VRAŽDÁÁÁ!!!
Počítanie do desať v týchto prípadoch nefunguje, pretože poznámky prichádzajú prakticky až do posledného sústa a do nekonečna narátal len Chuck Norris. A pritom tomu jedlu vôbec nič nechýba. Viem to celkom presne, pretože toľko sebareflexie ešte mám a keď sa mi niečo nepodarí, tak to oznámim v predstihu. Obdivujem tú odvahu a priamočiarosť. Ja som to totiž urobila len jediný raz v živote.
Skritizovala som zrazenú mliečnu zemiakovú polievku, ktorá sa nedala jesť a dostala som takú prednášku, že mi v okamihu skysol nielen úsmev.
Odvtedy si vážim, ak niekto predo mňa postaví jedlo, bez toho, aby som musela pohnúť čo i len prstom. A mali by si to vážiť všetci. Jednoducho, držať pusu a krok. Ak nie je čo chváliť, nechváľte, ale ani nehaňte, pretože ten človek venoval svoj čas a kreativitu do jedla, ktoré pre vás pripravil a vy to jedinou blbou poznámkou pokazíte.
Varenie nie je len tak, predstavte si, že pol dňa staviate múr a keď ste na pokraji síl, príde niekto, kto vám ho zbúra. Trafil by vás šľak.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
