U našich susedov bola slávna ako skvelá herečka a dablérka. Jej kariéru sledovali mnohí, no málokto tušil, že tuho fajčila od svojich šestnástich a nikdy nebola od prírody ryšavá, hoci sa tak celý život prezentovala.
Na svojom vzhľade si mimoriadne zakladala. „Radšej nebudem jesť, než by som chodila so šedivou hlavou,“ hovorievala ešte aj po osemdesiatke.
Ako na vitálnu žienku so svojským zmyslom pre humor si na ňu spomína aj režisér Ondřej Trojan. Strávil s ňou veľa času napríklad počas natáčania úspešného filmu Želary.
„Keď tak behala v mrazoch a závojoch v ťažkej parochni a kostýme, obdivoval som ju. Bola to úžasná filmová rola a som rád, že som jej ju mohol ponúknuť a že ju tak skvelo stvárnila,“ skonštatoval pre portál idnes.cz.
Aňa Gaislerová ju má tiež zafixovanú ako „ženskú plnú energie“.
Raz si hore, inokedy dole
Svoj kľukatý život raz samotná herečka opísala slovami piesne W+V Jednou jsi dole, jednou nahoře. Po vojne ešte stihla hrať s Vlastom Burianom, s Werichom excelovala v titule Kočár nejsvětější svátosti. Vo filme a televízii sa však intenzívnejšie začala objavovať až koncom 90. rokov.
Za svoje pôsobenie v dabingu získala Cenu Františka Filipovského, v roku 1997 dostala Cenu Thálie za celoživotné dielo a v roku 2001 bola vyznamenaná medailou Za zásluhy.
„Pre mňa znamená hrať niečo také nevyhnutné, až sa to blíži k určitej posadnutosti,“ priznala v jednom z rozhovorov.
„Som pre svoje hrdinky ochotná urobiť všetko. Zblázniť sa, mať hysterické záchvaty... Som skrátka celý život posadnutá divadlom.“
„Katastrofálna“ Werichova priateľka
Práve v divadle zažila od roku 1946 ešte Frejkovu éru na Vinohradoch a keď musel odísť, išla ako „jeho herečka“ aj ona.
Neskôr si túto „škaredú, ryšavú, expresionistickú a Frejkom skazenú“ herečku vzal do divadla Jan Werich.
Napokon si boli veľmi blízki a on ju označoval za svoju „katastrofálnu priateľku“, pretože mu bola nablízku najmä v dobách nepohody.
Počas svojej kariéry stvárnila množstvo nádherných rolí, napríklad Annu Kareninu, Hedu Gablerovú, Máriu Stuartovnu... Pri spoločenských akciách sa s ňou niekoľkokrát stretol i režisér Zdeněk Troška.
„Bola to šľachtičná. Fantastickým spôsobom dokázala zahrať každú rolu, všetko pravdivo. Obdivoval som ju aj vo filme Petra Weigela Radúz a Mahulena.“
Množstvo pekných rolí
Svoj hlas prepožičiavala v rámci dabingu napríklad Sophii Loren či Jeanne Moreau. Medzi jej posledné úlohy patrili rola vo filme Společnice, ale i úloha v titule Želary a naposledy úloha babičky v snímke Líbáš jako Bůh.
Manžel Július Albert bol protikladom jej temperamentu, mali spolu dvoch synov Marka a Julia. Hoci navonok nepoužívala jeho meno, na poštovej schránke ho mala uvedené a aj keď umierala v sanatóriu ako 87-ročná, nechala sa oslovovať ako Albertová.
Nikdy sa nesťažovala na svoj osud. „Aký som mala život? No bol môj. Vždy som dávala prednosť hlave pred srdcom.“
Autor: Spracovala Andrea B. Nitkulincová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
