Európska agenda pre migráciu, ktorú v stredu prijala bruselská komisia, nie je šťastný návrh na riešenie „okamžitého núdzového stavu", čo vznikol v Stredomorí návalom utečencov z juhu. Nešťastnejší od nápadu prerozdeliť kvótami medzi členské štáty 40-tisíc migrantov je už len odpor predsedu Fica. Respektíve forma odporu.
Dá sa len opakovať, čo sme raz už povedali, že azylovo-migračná politika je strážená kompetencia členských štátov.
A aj keď sa v európskej legislatíve zrejme našla diera - stav núdze - ktorá o nej umožňuje rozhodovať aj kvalifikovanou väčšinou, je veľmi silný zásah do suverenity štátov centrálne diktovať, koľko úplne cudzích ľudí zo Sýrie a Eritrey, ktorí azda o Slovensku v živote nepočuli, máme ustajniť nasledujúce dva roky (taký je návrh).
Niet lepšieho prostriedku na masírovanie protieurópskych emócií a roztržku medzi inštitúciami (EK + EP verzus Rada EÚ), než povinné prerozdeľovanie migrantov z Bruselu.
Toto je situácia, ktorá si ten slávny európsky kompromis pýta viac ako takmer akákoľvek iná.
Aj keď odmietneme kampane, že do akej miery si Západ spôsobil utečenecké vlny sám - do veľmi malej, Líbya by sa rozpadla tak či onak (presne tak ako Sýria) - z akejsi morálnej zodpovednosti za svoju príťažlivosť (napr. štedré systémy sociálnych dávok), sa Európa nemôže vyzuť.
Ľuďom, ktorí riskovali svoje životy vo vidine lepšej budúcnosti, sa nedá nepomôcť, a to, že Taliansko je preplnené a nezvláda, je evidencia.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
