Stvárnil stovky postáv vo filmoch a nemenej bolo tých divadelných. No Viliam Polónyi bol nielen hviezdou divadelných dosiek, ale aj vášnivý futbalista, a nie hocijaký! Istý čas dokonca pôsobil ako funkcionár.
Rodák z Krupiny by tento rok oslávil osemdesiatsedem rokov. Bohužiaľ ho pred troma rokmi zradilo zdravie, odpadol vo svojej milovanej vieche, kam s manželkou chodieval deň čo deň. Aj keď sa kvôli Parkinsonovej chorobe musel vzdať divadla a spôsobovala mu veľké muky, sťažovať sa nechcel.
„Nikdy sa neľutoval, nikdy nehovoril o zdravotných problémoch, vždy vravel, že sa má dobre,“ spomína na svojho nebohého manžela Božena.
Ľúbili sa viac ako štyridsať rokov a pritom sa vzali len po polročnej známosti.
„Keď som prišla do divadla, hneď mi povedal - ty budeš moja žena. Zoznámili sme sa v hre Dnes večer hrám ja. Vilko mi hral otca. Mala som 24 rokov, on už 42. Bol zrelý, vtipný a navyše slobodný muž. A tak sme sa vzali.“
Futbalista
Pred svadbou bol už Viliam Polónyi pán umelec, vychýrené meno, ktoré mu robilo reklamu od Košíc až po Bratislavu. Sprvoti to však vyzeralo, že toto meno budeme spájať s futbalom.
„Futbal je moja druha stránka. Pôvodne, keď som išiel z Krupiny do sveta, do Zlína, cestoval som ako futbalista,“ vyznal sa pred rokmi v jednom z rozhovorov.
„V Zlíne ma skúšali na futbalovom ihrisku. Z rodiny som mal známeho, ktorý tam pracoval. Istý čas som spával na policajnej nocľahárni, potom v parku, keď bolo teplo. A neskôr som si našiel prácu. Šmirgľoval som plastové popolníky. To sa mi veľmi nepáčilo. Vybral som sa do bratislavskej káblovky, tiež ako futbalista.“
Popritom však pričuchol k divadlu, absolvoval kurzy na Novej scéne a základnú vojenskú službu už strávil vo vojenskom umeleckom súbore.
Veci treba brať športovo
Od roku 1953 sa stal členom mládežníckeho súboru Novej scény, od momentu prijatia sa začala jeho profesionálna divadelná kariéra.
Na tú futbalovú však nezanevrel, počas riaditeľovania v divadlách, ale aj študovania nových rolí, súbežne pôsobil aj ako funkcionár v bratislavskom Slovane. Práve šport mu vštepil nenáročnosť a obrovskú pokoru.
„Nikdy som sa netrhal za peniazmi, vždy mi viac záležalo na priateľstve,“ nechal sa počuť Polónyi.
„Vždy hovorieval, aby sme veci brali športovo,“ spomína manželka Božena.
Doma u nich bolo vždy veselo, hrávalo sa na gitare, Polónyi bol hlavný gulášmajster a na chate neváhal zorganizovať ani zabíjačku: „Kamaráti k nám radi chodili,“ spomína Božena, operná speváčka a dlhoročná sólistka Novej scény, ktorá učí na konzervatóriu v Bratislave.
Chýbalo mu divadlo, nie peniaze
„V práci i manželstve bol Vilko veľmi chápavý, citlivý a optimista. Ľudí mal rád a mnohí vraveli, že má srdce v očiach. Aj ja som to tak vnímala. Jeho život bol bez pretvárky.“
Práve to si na ňom ľudia cenili najviac. Úsmev, srdečnosť, zmysel pre vtip a humor, hravosť, to jeho večné a prakticky až do konca života trvajúce komediantstvo v tom najlepšom slova zmysle, jeho bezprostrednosť, spontánnosť a prirodzenosť charakterizovali Viliama Polónyiho ako vzácneho človeka.
„Nikdy nehovoril o peniazoch a majetkoch. Bol veľkorysý, aj keď bol už na dôchodku. Stále žil na veľkej nohe, bol bohém. Vždy hovoril, že peniaze sú obeživo.“
Na dôchodku ho netrápil ani tak nedostatok finančných prostriedkov, ako absencia samotného divadla.
„Určite mu to herectvo chýbalo, aj preto sme chodievali do viechy na Obchodnú, kde im tam spieval za stolom a hral divadielka. Mal rád ľudí a oni jeho. Žil pre nich.“
Autor: Spracovala: Monika Almášiová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
