Tri oriešky pre Popolušku, Arabela, „Dívka na koštěti“, Princ a Večernica, „Jak utopit doktora Mráčka...“ za tieto a mnohé ďalšie skvosty československej kinematografie vďačíme predovšetkým jednému človeku. Režisérovi, ktorý si právom zasluhuje označenie „Mág strieborného plátna“, režisérovi Václavovi Vorlíčkovi. Neúnavnému človeku, ktorý 3. júna oslávi krásne 85. narodeniny.
Pravdepodobne už sudičky pri kolíske Václavovi Vorlíčkovi dali do vienka lásku k filmom.
„Ako malý som veľmi rád chodil do kina, bolo to ešte za protektorátu. Bol som vtedy chudý a bolo mi vidieť všetky rebrá,“ spomína si neraz v rozhovoroch.
A hoci bol jeho otec úradník a mama vyštudovaná prírodovedkyňa, mali veľmi radi umenie, hlavne divadelné. A to sa určite lepilo aj na malého Vaška.
Začalo sa to v skautskom tábore
Ako malý však mal aj veľmi blízky vzťah k prírode a chodil do skautského oddielu, až pokým skauting nezakázali nacisti.
„Dodnes si pamätám na deň, keď Nemci obsadili Prahu. Šli sme s mamičkou nakupovať a všade sme videli ich mercedesy a v nich spupných oficierov. Zariekol som sa, že si auto značky Mercedes alebo BMW nikdy nekúpim, a to som tiež dodržal,“ vysvetlil Vorlíček, ktorého mimoriadne potešilo, keď bol skauting po vojne opäť obnovený.
Ten ho totiž napokon priviedol k filmu.
„Vedúcim nášho oddielu bol Jaroslav Novák, ktorý bol okrem iného aj scenáristom filmu Na dobrej stope. A keď ho v roku 1947 začal nakrúcať, filmovalo sa aj v našom skautskom tábore. Objavil som sa síce aj pred kamerou, ale dôležité bolo, že som sa tam skamarátil s režisérom a kameramanom,“ opísal Vorlíček dôležitý medzník svojho života, pretože keď si mal ako maturant podať prihlášku na vysokú školu, zvíťazila FAMU.
„Vorel“ má zmysel pre humor
Na prvý pokus ho však nevzali, tak si to nasmeroval na Barrandov a vďaka šťastnej náhode sa stal pomocníkom režiséra Martina Friča. Po roku skúsil na FAMU šťastie opäť a tentoraz mu to vyšlo.
Po škole sa však opäť vrátil do barrandovských ateliérov a zostal tam až do oficiálneho odchodu do dôchodku v roku 1992.
„S Martinom Fričom som sa potom stretol ešte mnohokrát a keď som natočil Kdo chce zabít Jessii, povedal mi pamätnú vetu – Vorle, máte zmysel pre humor, držte sa ho! A ja som poslúchol,“ spomína si Vorlíček, ktorý s komiksovou hrdinkou Káju Saudka zabodoval nielen u Friča.
Kým jeho prvý film Případ Lupínek nezaznamenal veľký úspech, paródia Kdo chce zabít Jessii bodovala nielen v Československu, ale dokonca aj v zahraničí.
Američanom sa tak páčil, že sa rozhodli natočiť farebnú verziu, a tak Vorlíček s kolegom scenáristom Milošom Macourkom strávili skoro tri mesiace v New Yorku, kde chystali všetko potrebné.
V Československu sa však už nič pre USA nenatočilo, lebo prišiel august 1968 a s ním sovietske tanky...
Macourka spoznal vo vlaku
S Milošom Macourkom však Václav Vorlíček vytvoril famóznu dvojicu. Zoznámili sa v roku 1960, vo vlaku cestou na filmový festival v Zlíne.
A títo dvaja sa skutočne našli. Sadli si po všetkých stránkach a vďaka tomu z ich dielne začali rad za radom vychádzať megaúspešné snímky ako „Pane vy jste vdova“, „Což takhle dát si špenát“, „Mach, Šebestová a kouzelné sluchátko“, „Létajíci Čestmír“, „Jak utopit doktora Mráčka...“ a mnoho ďalších.
„Miloš bol veľmi pracovitý, písal každý deň. Keď sme spolu vymýšľali dejové zápletky a rôzne žarty, náramne sme sa pritom zabávali,“ zaspomínal si na kamaráta.
Aj blbosti robil dôsledne
Filmy dvojice Vorlíček – Macourek sú preslávené aj tým, že v nich nie je núdza o absurdné scény a na vtedajšiu dobu špeciálne efekty. V tých sa Vorlíček priam vyžíval a dokázal ich navyše vyrobiť lacno.
„Robili sme ich takmer zadarmo. Napríklad to, ako Miloš Kopecký vkĺzne do odtokovej rúry umývadla vo filme Konec vodníků v Čechách, sme natočili pomocou zrkadla. Potom však bolo jasné, že keď do umývadla vlezie, musí sa na chvíľu zväčšiť aj sifón pod ním. A tak sme tam dali dušu z futbalovej lopty natretú na strieborno, ktorá sa nafúkla. Všetko muselo byť premyslené do detailov, inak by to nebolo ono. A stojím si za tým, že aj blbosti sa musia robiť dôsledne, teda vierohodne,“ povedal v rozhovore pre noviny.cz.
Povestná je aj scéna v „Dívke na koštěti“, kde na nemocničnom stolíku rozpráva hlava Jana Hrušínskeho. Tú natočil tak, že herca zavrel do stolíka a o zvyšok sa postarali špeciálne rozostavené zrkadlá.
A ako to bolo s predlžujúcou sa rukou čarodejnice Saxany? Režisér na zemi zamaskoval akéhosi baleťáka, ktorý svoju ruku ladným pohybom naťahoval po zemi a Petra Černocká už len v zábere robila svojou rukou taký pohyb, aby to vyzeralo, že po zemi „ide“ jej skutočná ruka.
Podnecoval fantáziu
Dôležitým hnacím motorom Václava Vorlíčka bolo prebúdzať v divákovi fantáziu. A hlavne v detskom divákovi.
„Deti sú tí najpozornejší pozorovatelia a ja verím, že pokiaľ videli niektoré z mojich filmov, niečo im z toho v hlave zostalo a raz možno vymyslia niečo ohromné. Fantázia, keď ľudia premýšľajú až za hranice reality, je vlastne hnacím motorom všetkého. A ak sú deti prinútené vypnúť počítač a čítať si, pracujú so svojou fantáziou, a to je najviac,“ zdôraznil.
Pri Popoluške neváhal ani chvíľu
Aj preto vo svojom živote potrebujeme rozprávky. A aj v tejto sfére bol Václav Vorlíček majster svojho remesla.
Práve on stvoril symbol Vianoc, rozprávku „Tři oříšky pro Popelku“. Dokonca sa dá povedať, že si tým zabezpečil svetovú slávu, pretože rozprávku s Libuškou Šafránkovou milujú nielen v Nemecku, ale aj v severských krajinách, vo Francúzsku, v Turecku či Alžírsku.
Veľký podiel na úspechu má aj autor scenára František Pavlíček. Ten však bol komunistickým režimom veľmi perzekvovaný a hrozilo, že ho papaláši odmietnu. Preto sa pod scenár podpísala Bohumila Zelenková.
Keď dielo dostal do rúk Vorlíček, nezaváhal.
„Okamžite som do toho šiel. Pôvodná verzia od Boženy Němcovej pripomína skôr horor, ale Pavlíček to vyriešil skvelo. Od začiatku som to videl v krásnych renesančných kostýmoch. Lenže z Barrandova mi priklepli asi 3,5 milióna korún. To bolo málo, a tak som sa obrátil na spriatelenú kinematografiu v NDR, kde mi v korunách dali ďalšie tri milióny. Vďaka tomu film dopadol tak, ako dopadol a bola to slušná výprava,“ spomína si V. Vorlíček, ktorý má na nakrúcanie také množstvo spomienok, že by ich vedel rozprávať aj niekoľko dní.
Počas svojej bohatej kariéry toho zažil naozaj neskutočne veľa a všetky príbehy a spomienky na hereckých bardov ako Jiří Sovák, Vladimír Menšík a ďalších už začal spisovať do memoárov, ktoré budú naozaj objemné.
A žili šťastne...
Ako jeho hrdinovia v rozprávkach, tak si v súkromí šťastne nažíval aj Václav Vorlíček.
So svojou manželkou Sofiou sa zoznámili ešte ako vysokoškoláci v roku 1949. O tri roky neskôr sa zosobášili a ona mu vytvorila skutočné zázemie, ktoré potreboval na to, aby mohol pokojne robiť svoju prácu.
Prežili spolu neskutočných 60 rokov, kým v roku 2009 nezomrela.
Mali spolu 2 dcéry, staršia Katarína sa venovala architektúre, mladšia Zuzana pracovala v televízii.
V stopách Václava Vorlíčka však ide jeho vnuk Tomáš, ktorý sa tiež venuje filmu.
Autor: Spracovala: Anna Novotná
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
