V prípade Josefa Dvořáka je však situácia úplne iná. Bezpečne ho podľa zjavu a hlasu spoznajú dieťa aj dospelý. Bodaj by to tak nebolo, keď dal hlas Maxipsovi Fíkovi či Bobovi a Bobkovi v rozprávkach, na ktorých vyrástlo už niekoľko generácií.
Uchovať v sebe dieťa aj v dospelosti nie je jednoduché.
Platiť účty, zabezpečiť bývanie, deti, ružovú budúcnosť a dôstojný dôchodok nemá nič spoločné s hravosťou a bezstarostným svetom fantázie.
Našťastie existuje na svete niekoľko povolaní, vďaka ktorým sa môžete počas pracovnej doby blázniť a ešte vám za to aj zaplatia. Také je aj dabovanie detských Večerníčkov.
„Je výborné, keď sa človek môže tešiť do práce, keď z nej má radostný pocit. A ten som pri dabovaní večerníčkov zažíval permanentne, je to práca snov,“ hovorí Josef Dvořák, ktorý svoj hlas prepožičal celej kreslenej zvieracej ríši.
Náhodná kariéra
K dabovaniu rozprávok pred spaním pre deti sa dostal ako slepé kura k zrnu.
„Z televízie mi volali, či by som nenadaboval Maxipsa Fíka a aj keď som nemal s touto prácou žiadne skúsenosti, na ponuku som prikývol. V tom čase som naozaj veľa fajčil, a to tak, že keď som nemal dosť cigariet, dobrá bola aj cigara.“
Takto začal príbeh o tom, ako Maxipes Fík získal svoj charakteristický hlas.
„V predvečer nahrávania som si dal ešte pár ľadových plzní a ráno, po prebudení, zo mňa šla iba horúca para, hlas bol preč. No nič, sadol som do auta a išiel som sa do štúdia ospravedlniť, že som indisponovaný. Vošiel som do miestnosti, kde sedel celý štáb na čele s pánom režisérom Václavom Bedřichom. Odďaľoval som tú chvíľu, kým prehovorím, potom to už ale nešlo,“ smeje sa dodnes Dvořák.
Z hromového hlasu bol nakoniec režisér unesený.
„V duchu som si hovoril, dobre, ale predsa sa nemôžem pred každým natáčaním „dať dole“.“
Dabovali všetci
Práve obrovský pes je hercova najmilšia postavička.
„Vložil som doňho všetko, ale myslel som si, že nadabujem jednu epizódu a tým to končí. Našťastie neskončilo a ja som sa mohol aj ďalej pohybovať v partii skvelých ľudí, vrátane autorov či animátorov. Za tie roky som pri nich nezažil jediný kyslý výraz alebo rozladenosť, nikdy sa nestalo, že by si do štúdia priniesli svoje starosti, aj keď každý nejaké máme. Boli jednoducho iní, nesmierne hraví.“
A tak sa neraz stalo, že sa za mikrofón postavili aj členovia štábu, od režiséra až po kresliča Vladimíra Jiránka.
„Sám predsa nenahovorím svorku psov! A tak sa pridávali, dnes ma mrzí, že niektoré situácie nezaznamenala kamera, rozhodne by sme sa nasmiali.“
Doma netrénoval
Na začiatku sa s hlasmi iba triafal do chuti detí, nakoniec prišiel na to, že sa tým nie je potrebné trápiť.
„Nedalo sa to na ničom overiť, objektívne zistiť. Našťastie sa ukázalo, že deti sú spokojné, čo nás mimoriadne tešilo.“
Občas im vrásky spôsobila len schvaľovacia komisia.
„V jednom dieli je scéna, kde ide Fík s bocianím hniezdom na hlave za žltým policajným autom. Obávali sme sa, aby to nevzbudilo zbytočné diskusie,“ smeje sa dnes Josef Dvořák, ktorý má vo svojom repertoári aj králikov z klobúka, Boba a Bobka.
Nikdy sa na svoje postavy nepripravoval dopredu.
„S každou postavou som čakal na režiséra. Rozhodne som doma nesedel pred zrkadlom a neštekal som, ani nenacvičoval zvuky typické pre veveričky či lišiakov.“
Hrať musí aj doma
Večerníčky, ktoré kedysi nahovoril, dnes zabávajú jeho vnúčatá a aj doma sa občas musí zmeniť na obľúbeného kresleného hrdinu.
„Kým na vnúčatá neprehovorím ako Maxipes a hneď ako Ája, tak sa nenajedia.“
Našťastie, aj starý otec zostal tomuto žánru verný a rád si pozrie aj nové rozprávky. Verí, že nikto nikdy nebude mať scestný nápad zrušiť tieto podvečerné rozprávky.
„Dúfam, že nikomu nenapadne, že už je Večerníčka dosť a že sa bez neho obídeme. Pevne verím, že sa nič také nestane. Večerníček už patrí k našim životom, prajem mu, aby vznikali ďalšie a ďalšie rozprávky, ktoré budú deťom prinášať radosť,“ uzatvára Josef Dvořák.
Autor: Spracovala Monika Almášiová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
