Napísala ju nemecká vzťahová terapeutka Eva-Maria Zurhorstová a začína riadne provokujúcim vyhlásením: minimálne 70 % manželstiev by sa nemalo rozvádzať.
Je jedno, koho si zoberiete. Vždy budete mať dočinenia iba so sebou samým. Váš manžel je iba zrkadlom, na ktorom uvidíte svoje vlastné nesplnené túžby, vlastnú schopnosť milovať, vlastné bloky a zranenia, ale hlavne svoj rozpor medzi túžbami a úzkosťami.
Nijaký muž vás neurobí šťastnými, neposkytne vám sebaúctu ani sebadôveru ani nezaplní to prázdne miesto vo vašom srdci, tvrdí terapeutka.
„Pokojne môžete ostať s tým partnerom, ktorého práve máte, hoci sa vám tento stav môže zdať veľmi nepríjemný. Pretože len v tejto slepej uličke plnej chladu, nenávisti alebo odporu vás čaká príležitosť na zmenu a vylepšenie vás samých."
Manželstvo ako univerzita
Eva-Maria vie, že tieto vyhlásenia vyvolajú búrlivý odpor. „Už v detstve sme sa predsa naučili, že pravý princ našiel pravú princeznú, vzali sa a žili spolu šťastne, až kým nepomreli.
Ale faktom je, že svadbou sa život iba začína. Manželstvo nie je darčekové balenie romantického vzťahu, ale miesto, kde sa človek lieči a kde objavuje pravú dávajúcu lásku.
Ak je život samotný školou, tak manželstvo je čímsi ako prestížnou univerzitou. Práve v ňom stojíme pred najťažšími skúškami, v ňom sa môžeme najviac naučiť, najviac dostať a najviac narásť."
Dovoľte si to, čo váš muž
A čo konkrétne je tou najväčšou skúškou? Zapozerať sa na to, čo nám na našom mužovi najviac prekáža a irituje a prijať niečo z toho k svojmu bytiu.
„Ak hovoríme, že partner sa o nás nezaujíma, uzatvára sa pred nami, je bezohľadný alebo sa nám vyhýba, projektujeme na neho to, že sa sami o seba nestaráme, vlastný nezáujem o seba, vlastné bezmocné uzatvorenie do seba a vlastnú izolovanosť."
Vyliečiť sa znamená uvidieť v nás tie vlastnosti, ktoré na druhom považujeme za odsúdeniahodné. My v podstate na svojho partnera, ktorý nám nastavuje zrkadlo, len skrátka žiarlime.
„Nemáme sa stať presne takým, akým je on, ale pridať niečo z toho k nášmu životu. Čo má tento človek vo svojom živote, čo by som chcela aj ja? Aké veci si dovoľuje, ktoré si ja nedovolím? Ak budeme úprimní, v odpovedi nájdeme svoju najväčšiu túžbu - jeden z našich niekdajších najväčších talentov. Niečo, čo sme mali, no neskôr sme si povedali, že je to zlé a bolestivé pre iných, alebo nám to môže priniesť nešťastie alebo často aj niečo, čo bolo v našej rodine zakázané."
Vezmite si späť časti zo seba, ktoré ste stratili a budete vedieť svojej rodine odovzdať to, čo ste sami nedostali, radí autorka.
Velila domácnosti ako generál
Uvádza aj príklad zo svojho manželstva.
„V temných časoch nášho manželstva môj muž býval zriedkavým hosťom v našej domácnosti, chodil domov ako do hotela a nepýtal sa ma, čo si o tom myslím. Lenže ja som bola ako kvočka a velila som domácnosti s razanciou generála. Bol rovnako polovičný ako ja. Každému chýbalo to, čo mal ten druhý. Postupne som sa naučila jasne rozlíšiť, čo nám obom prospieva a on svojím ľahkým a príjemným spôsobom prispieva k tomu, že náš život sa stal veselší a uvoľnenejší."
Osudová oslava
Autorka knihy varuje, že ak sa s partnerom rozídete bez toho, aby ste si priznali, ktorá jeho vlastnosť vám chýba a bez toho, aby ste si ju osvojili, aj v nasledujúcich vzťahoch urobíte časom to isté a ocitnete sa v bludnom kruhu rozchodov a nadávania na mužov.
Podstatou problému pritom ostane vaša vlastná neúprimnosť. „Je úplne pomýlené myslieť si, že nášmu partnerovi chýba niečo, čo my potrebujeme, aby sme sa cítili šťastní."
Môžete si o autorke myslieť, čo chcete - že je radikálna, naivná, nepozná vašu situáciu a vášho príšerného manžela, ktorý nemá páru, no jedno jej nemôžete uprieť. A to fakt, že to zažila na vlastnej koži.
„Môj muž oslavoval okrúhle narodeniny a na oslave mu veľmi záležalo. Malo prísť plno známych. Chystala som jedlo v kuchyni a mala som pocit, že sa zadusím. Všetko malo byť špeciálne krásne, chutné, veselé, ale ja som bola zúfalá. On tu zas nebol, presne tak ako posledné mesiace. Zasa som na všetko sama, zas mám fungovať ako dokonalá a krásna hostiteľka, pritom nikto nemá tušenia, že sa cítim príšerne a najradšej by som zutekala. So slzami na krajíčku som prichystala jedlo, zapálila sviečky, napchala sa do šiat, zatiaľ čo sa vo mne dvíhala nenávisť s obrovským hnevom. Všetci dorazili - ahojček, ako sa máš, krásne vyzeráš, božtek na líčko, dlho sme sa nevideli... Po tejto hereckej etude som musela utiecť do kuchyne. Keď sa ma priateľka spýtala, čo mi je, prepukla som v plač a hystericky vzlykajúc som kričala, že sa musím rozviesť, lebo takto to ďalej nepôjde. Tie narodeniny sú pamätné dodnes. Niektorí hostia sa s nami po nich úplne prestali stýkať. Manžel sa opil, hostia odišli a v našom manželstve už nič nebolo ako predtým. Dozvedela som sa, že má inú, ja som mu povedala, čo štvalo mňa. Konečne vznikol priestor na pravdu. Dohodli sme sa, že pôjdeme vlastnou cestou a nemusíme sa tomu druhému z ničoho spovedať. Bolo to extrémne bolestivé, osamelé, no pravdivé a liečivé obdobie."
Nevzdávajte sa
Eva-Maria Zurhorstová a jej manžel sa z toho nakoniec dostali a dnes majú krásny vzťah. Vyslovením pravdy, silou odpustenia a priznaním, že nikto (teda ani my sami) nie je a ani nemôže byť dokonalý.
Vo svojej poradni pomohla stovkám párov v beznádejnej situácii. Aj svojim čitateľom na konci podrobnej knihy odporúča, aby to s ich vzťahom len tak ľahko nevzdávali.
„Netvrdím, že je riešením za každú cenu ostať vo vzťahu s mužom, ktorý vás bije a vydržať všetko, kým vás smrť nerozdelí."
Vraví len, že o vzťah sa oplatí bojovať a začať v prvom rade od seba.
„Najdôležitejšie je nevzdať sa, bez ohľadu na to, aké je to ťažké alebo koľkokrát ste už zlyhali. Musíte dovoliť láske, aby vo vás zapracovala. Ale to sa dá len vtedy, ak prestanete druhého ustavične hodnotiť, kritizovať a odsudzovať a prijmeme aj niektoré jeho črty za svoje."
Autor: Spracovala: Elena Danková
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
