Ak si myslíte, že nikomu nie je lepšie ako práve tomuto umelcovi, lebo vyspáva koľko sa mu zachce a sem-tam si odskočí niečo zahrať, ste na riadnom omyle. Herecký chlebíček dáva Emilovi Horváthovi riadne zabrať a občas veru nevie, kam skôr skočiť. Našťastie mu nerobí žiadny problém vstávať s kikiríkaním kohúta a dobiehať, čo deň predtým nestihol.
Skoré vstávanie mu vôbec neprekáža.
„Zrejme to bude nejaká dispozícia, že som aj v mladosti chodieval skoro na trh a trhovníčky ma milovali a vykrikovali, že by ma chceli za manžela, keď som už o piatej u nich. (Úsmev.) V mojom prípade je to dnes však vlastne už nutné zlo, lebo sa musím pripravovať, chcem niečo prečítať... A popri celom dni, ktorý povedzme končí predstavením v noci, človek nie je veľmi disponovaný, takže musím trošku niečo pospať, aby som ráno vstal a vlastne dobehol, čo som nestihol predchádzajúci deň,“ prezradil predstaviteľ Ivana Dolinského z Búrlivého vína na vlnách Rádia FM.
V jednom kole
Na prvé klapky seriálu občas zvykne nastúpiť už o pol šiestej ráno.
„Aj teraz som mal deň, keď som už o 5.30 nakrúcal štyri dialógy v ateliéri, potom sme išli do Podunajských Biskupíc, kde bol iný štáb, s ktorým som nakrútil dve scény v nemocnici, potom sme sa presunuli do viníc za Modru, nasledoval Pezinok... Odtiaľ som išiel domov, výnimočne stihol jednu besedu a išiel na zájazd a hral predstavenie v Šali a v noci som sa vrátil domov.“
Rozhodne sa však nechce sťažovať a je si vedomý toho, že každá profesia má nejaký svoj režim.
„Hovorím to len ako kuriozitu, na ktorú som si zvykol.“
V Búrlivom víne hviezdi už od začiatku a priznáva, že je to občas riadna zaberačka.
„Po prvé je to seriál, kde sa roztočí naraz 15-20 dielov, po druhé musíte byť v obraze, takže okrem toho, že sa to naučíte a si to pripravíte, musíte si to priebežne čítať, aby ste sa v tom vyznali a nesmiete urobiť žiadnu logickú a emocionálnu chybu. Minulý mesiac som mal šestnásť filmovacích dní Búrlivého vína, 5 dní som filmoval v Prahe, hral som predstavenia a treba žiť. (Smiech.) Aj si ukradnúť nejakú chvíľku pre seba, aby som si prečítal, čo sám chcem.“
Nie je každý deň nedeľa
Rozhodne však nepatrí k umelcom, ktorí sa na seriálovú tvorbu pozerajú cez prsty.
Jednoducho to vníma ako súčasť svojho povolania.
„My sme boli generácia, že sme zažili zlaté obdobie literárno-dramatického vysielania, aj čo sa týka filmovej tvorby, aj televízie. Boli to projekty zo svetovej dramatiky, boli ucelené. Pokiaľ ste pracovali na Goetheho predlohe, to sa logicky nedá zvládnuť z piatka na sobotu, to treba aj naštudovať, niečo o tom vedieť... Tieto veci boli naskúšané. Môj pedagóg Vilko Záborský, na ktorého často spomínam, hovoril a asi je toto tá pravda, že nie je každý deň nedeľa. Toto síce je príbehový seriál, ale je denný a za deň sa niekedy neudeje veľká tragédia... Niekedy sa vám len rozleje mlieko alebo vás nahnevá vrátnik.“
Pohodovejší štáb nestretol
Porovnávať s vyšším umením to však nemieni.
„Aj toto si samozrejme vyžaduje, aby herec ovládal remeslo a vyžaduje to od všetkých, aby k sebe boli ohľaduplní. Musím povedať, že za tie roky som nestretol pohodovejší štáb. Asi preto je možné vydržať v tom roky, že k sebe ľudia musia byť tolerantní, pretože o pol šiestej ráno hrať povedzme vypäté scény, na to musí byť človek disponovaný a musí mať aj podporu okolia.“
Svoju prácu ostatne nadovšetko miluje.
„Herectvo, nepoviem nič nové, je povolanie. Vynikajúce v tom, že to môže byť aj váš koníček. Pokiaľ by ma to nebavilo a nechcel by som to, tak by som to nerobil.“
Autor: Spracovala Andrea B. Nitkulincová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
