Opantá nás hrôza z toho, koho si to vpustíme do príbytku, aké „to" bude lenivé, nevystaté, nešikovné, nedochvíľne, lajdácke... a ako nás „to" pripraví o nervy, peniaze, energiu i dobrú náladu.
Skrátka – robotník či opravár a všetko jeho druhu je niečo ako Postrach Denis a najlepšie je vyhnúť sa mu oblúkom ako zubnej vŕtačke. Žiaľ, nie vždy sa to však dá.
Aj na psa, teda na mňa, došiel mráz a keďže s bruchom v siedmom mesiaci zámkovú dlažbu kolenačky nepoložím, nosnú stenu nevybúram a terasu nevymurujem, nebolo inej cesty ako zohnať niekoho, kto sa tým živí.
Presne desať minút surfovania na webe mi trvalo, kým som si ich vytypovala, kvôli čomu si celé moje okolie ťukalo na čelo, že sa rútim do brán pekelných.
Veď to predsa chce dôkladnú analýzu a prieskum hodný diplomovej práce a nie takto lajdácky pristupovať k problému...
A výsledok? Podarilo sa. Ja ich skrátka milujem a keby sa dalo, nechám si ich navždy. Pozorovať ich pri práci je totiž ako sci-fi.
a) sú presní ako hodinky a makať začínajú o siedmej ráno
b) pracujú (keď počasie dovolí) nonstop do šiestej večer
c) nepočula som ich ani raz zanadávať
d) nechcú pivo ani poldeci, neprosia si nič pod zub – vraj sú tak zvyknutí a jedlo ich len zbytočne rozptyľuje od práce
e) nepotrebujú žiadnu asistenciu, fungujú ako roboty
f) sú precízni
g) neponosujú sa, keď im vyberiem dlažbu, ktorá pripomína puzzle, ba ani keď ich s úsmevom priblblej tehotnej blondínky poprosím, či by popri práci neplánovane nevykopali 70 centimetrov hlboký rigol cez celú záhradu pre elektrický kábel, ktorý najskôr nikdy nevyužijem...
h) pracujú aj počas sviatkov!
Predstavujú skrátka unikátny nový druh, ktorý by si zaslúžil prinajmenšom zápis do Guinnessovej knihy rekordov. Preč sú časy, keď som sa odvážila pred rokmi špitnúť, že by som chcela dlažbu uložiť kosoštvorcovo a pánko sa tváril, že mi preskakuje. Keď som nestíhala odnášať prázdne pivové fľaše a ku koncu dňa už veru dlažba nemala šancu „ísť" rovno. Keď mi robotník ofrfľal ešte aj výber dlaždičiek, lebo sa mu nepáčili a priečku postavil sám od seba inde, lebo sa mu to zdalo logickejšie a vôbec mu neprekážalo, že som kvôli tomu musela kúpiť o dvadsať centimetrov kratšiu vaňu.
Konečne je všetko ako má byť. A ja už viac nechcem mať predsudky. Lebo všetko je o ľuďoch a keď natrafíte na tých správnych, odrazu je život ako v rozprávke.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
