Najradšej by ich objímala od rána do večera, no zároveň ich nechce zbytočne rozmaznávať. Simona Krainová priznala, že sa jej život obrátil naruby a späť sa už nedá vrátiť.
Štvorročný Max a dvojročný Bruno sú podľa jej slov deti ako z rozprávky.
„Ani sa veľmi nebijú, naopak, často sa objímajú a hovoria si navzájom, že sa majú radi. Vedome ich k tomu vediem... City sa totiž musia dávať neustále najavo. Celý život som trpela, keď mi niekto nedokázal povedať, čo si myslí, nedokázal pohladiť... Takže deti nerozmaznávam, ale maznám sa s nimi a hovorím im, že ich milujem. Snažím sa medzi nimi vytvoriť puto, aké máme my so sestrou. Množstvo ľudí totiž nevie emócie prejavovať ani v dospelosti a má z toho potom po celý život problémy," vyznala sa kráska v rozhovore pre časopis Maminka.
Maxík je po nej - rovnako odmieta jesť
O synoch hovorí, že sú výrazné protiklady. Max vraj nie je až taký maznáčik, ale skôr introvert a dokáže sa pre rôzne veci trápiť viac ako Bruno. Ten je naopak bezprostredný.
"Bozkáva a objíma sa nielen so mnou a manželom, ale doslova s každým. Niekedy mu až musím povedať - Brunko, nemusíš bozkávať aj pani predavačku. (Smiech.)"
Max je vraj navyše celkom po nej, aj čo sa týka jedla.
„Keby nemusel, tak neje vôbec. Ja som kvôli tomu mala ako dieťa zvláštny vyživovací režim, kde do mňa pchali rybací tuk, pretože som bola váhovo pod normou. To Maxík, našťastie, nie je, pretože sa s ním snažím tráviť čas pri jedle, rozprávame sa a hráme. Aj fyzicky je Max celý ja a Bruno je viac po tatkovi."
Mama, kamoš i parťák v jednom
Simona priznala, že v puberte mali s mamou vlažnejší vzťah, no neskôr sa veľmi zblížili.
„Mama bola vždy starostlivá, niekedy až príliš. Až keď človek dospeje a má vlastné deti, pochopí, čo musí matka všetko zvládnuť. Dovtedy vám to tak nedochádza. Jej starostlivosť ma otravovala... Dnes to však chápem. A vážim si ju celkom inak."
Rovnováhu medzi povinnosťami a hraním sa s deťmi sa jej darí nachádzať, no je to náročné.
„Niekedy sa pristihnem, že strácam ľahkosť, ktorú by matka mala mať. A nielen matka, ale i manželka. Manželovi a deťom totiž musíte byť tiež kamošom a parťákom. A to je občas náročné, pretože dieťa obráti žene život celkom naruby. A ešte takému bohémovi, ako som ja! Moje krédo bývalo - ja nikoho neobťažujem, ani mňa nech nik neobťažuje. Nikdy som nebola na nikom finančne závislá, som samorast a partnerom som vravievala - toto je môj život, moje peniaze, moja sloboda a môj priestor."
Žena, a nie fúria
Dnes už pochopila, že nejde o ňu, ale predovšetkým o deti.
„Milujem ich a tá láska rastie deň čo deň tak, až ma dusí, čo je istým spôsobom tiež obmedzenie. Odrazu sa bojím a ten strach ma znervózňuje a moja bohémska povaha sa vytráca. Snažím sa vrátiť sama k sebe, ale už to nejde. Už to nie je o mne, ale o tých okolo, aby boli oni šťastní, pretože som sa tak rozhodla. Snažím sa preto dávať deťom maximum a pre manžela byť stále žena, a nie fúria."
Autor: Spracovala Andrea B. Nitkulincová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
