Spieva a hrá na gitare len krátko, no jej skladby v priebehu jedného roka raketovou rýchlosťou oslovili tisíce poslucháčov, získala si kritikov a veľký záujem slovenských, českých klubov a festivalov o jej koncerty.
Dcéra herečky Evy Pavlíkovej vyrástla síce v Nitre, no s Košicami má blízky vzťah, žijú tu jej starí rodičia.
„V poslednom čase tu chodím, len keď tu hrám, ale takisto to mám aj s Nitrou, kde som vyrastala. Ale Košice mám aj tak asi radšej ako Nitru. Nepoznám tu mladých ľudí, takže vždy, keď som sem prišla, tak som bola u starých rodičov, a to je v puberte katastrofa. A teraz mi ani nenapadne ísť inam, ako byť u nich, lebo jednak je hrozne smiešne, že by ma ani nepustili a ani to tu nepoznám. Prechádzky pri parku a pri Hornáde, centrum, Dóm a divadlo a tým to končí. Nemám odtiaľ zážitky s inými rovesníkmi," povedala po poslednom košickom koncerte.
S recesiou hovorí, že keď nedávno oslavovala 26 rokov, bilancovala.
„Je to taký zvláštny vek, už sa to blíži k 30-ke a tak som rozmýšľala, čo ešte všetko musím všetko stihnúť, kým zomriem. Hrozne rýchlo to letí, a to ma trochu štve."
Exot a klaun
To, že jej mama bola známa herečka, ju v detstve ovplyvnilo.
„Spolužiakov som sa často pýtala, čo robia ich rodičia, aby som im mohla povedať, že moja mama je herečka. V šestnástich som išla do Ameriky, a to ma vzkriesilo. Keď som sa vrátila, začalo ma spájanie s mamou otravovať. Dodnes nemám rada, keď ma niekto s niekým zoznamuje a povie: Toto je Katka, vieš, dcéra Evičky Pavlíkovej. Najradšej by som sa vtedy vyparila. Je to, akoby som nemala vlastnú identitu a bez spojenia s mamou bola neznámy okoloidúci. Okrem toho ma otravuje aj to, keď človeka považujú za niečo viac len preto, že pôsobí v oblasti, ktorá ho robí verejne známou. Kult hviezdy? Na Slovensku? To je kravina," zaspomínala si v rozhovore pre denník Sme.
Aj ona sa po vzore mamy chcela stať herečkou.
„Mama ma do toho nechtiac zatiahla, musela ma brávať so sebou do divadla. Otec chodí už dlho na týždňovky do Rakúska, vždy sa vracia a je to skvelý človek, ale mama si 'zlízla' väčšinu výchovy aj hádzania sa o zem. Chcela som ísť na konzervatórium, ale skončila som na osemročnom gymnáziu, ktoré som neznášala. Prepadala som z matiky a fyziky a bola som pre spolužiakov aj pedagógov lúzer. A divný exot. Čudne som sa obliekala. V ich očiach som bola klaun a za hranicami tejto krajiny smerom na západ sivá myš. Klasický slovenský fenomén. Ale môj vesmír bol vo svete divadelných hier a kostýmov."
Ide si svojou cestou
Po skončení gymnázia v Nitre sa hlásila na herectvo. Neúspešne.
„Bez irónie: naozaj ďakujem pedagógom herectva, že ma nezobrali a nevyšliapali mi cestičku netalentovanej neobsadzovanej nešťastnej pseudoherečky."
No vtedy sa jej zdalo, že je to jediná cesta.
„Mama sa ma pokúšala zmanipulovať, presviedčala ma, aby som sa dala na žurnalistiku, vedela, že sem-tam niečo napíšem. Ale z mojej strany to neprichádzalo do úvahy! Tak som chodila dva roky na divadelný manažment, to bola najjednoduchšia cesta, ako sa dostať na vysokú, ktorú si vysníva pre svoje dieťa každý rodič. Strašne ma to nebavilo a nezaujímalo, napokon som ušla na filmovú scenáristiku a dramaturgiu. Tam mi je dodnes veľmi dobre a už sa nenechávam ovplyvniť inými názormi na to, čo mám v živote robiť."
Dokončuje posledný ročník filmovej scenáristiky a dramaturgie na VŠMU, žije v Bratislave a chystá sa sťahovať do Prahy.
No v hudbe sa jej podarilo urobiť kariéru nečakanou rýchlosťou. Vypredáva kluby, dostáva pozvania na festivaly. A na pódiu pritom stojí sama s gitarou. Na tej hrá pomerne krátko.
„Pri flaute som po dovŕšení oficiálnej dospelosti nevydržala, nemala som s kým hrať a je to melodický nástroj, nikdy mi ani nenapadlo na nej niečo vymýšľať. Už nebola dobrým dôvodom, ako sa uliať zo školy, lebo gymnázium som skončila. A improvizovať neviem. Ako som spomenula, v šestnástich som asi mesiac chodila na gitaru. Minulý rok na jar ma to zase chytilo. Trochu som sa opäť nudila a utápala v melanchólii, pocite, že som neschopná a nič zo mňa nebude. Začala som si len tak hľadať akordy a spievať text, ktorý som mala načmáraný na nákupnom zozname. Odvtedy je to vlastne tak - len intuitívne hľadám, čo sa mi páči, teóriu neovládam, ani nepoužívam. A nie je to nič, čím by som sa mala chváliť, a ani sa nechválim."
Jej umelecký pseudonym vznikol najprv ako fór.
„Napokon z neho vyplynulo, že si svojimi songami čistím dušu. Znie to pateticky aj narcisticky, no myslím to s pokorou oproti nášmu údelu na tejto planéte. Mám radšej oslovenie Kata. Zo všetkých skomolenín mena Katarína na túto formu najviac reagujem. Je to ostré, rýchle a presné. A z toho vznikla Katarzia," uzavrela pre Sme.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
