Čerstvý držiteľ piateho OTA svoju prácu nadovšetko miluje, no v štyridsiatke si začína uvedomovať, že mu rodinný život akosi uteká cez prsty. Patrik Herman je veľký sympaťák, so zmyslom pre humor, ktorý nepotrebuje mať v skrini komínčeky, ale ak to má niekoho pobaviť, tak ich urobí.

Keď sme si dohadovali rozhovor, oslovili ste ma kolegyňa. Ja vás však skôr vnímam ako moderátora a nie redaktora, ktorý má k novinárčine naozaj blízko. Ako to vnímate vy, nakoľko ste ešte náš a nakoľko moderátor?

- Stále sa to vo mne bije. Je pravda, že som sa v poslednej dobe prehupol do pozície moderátora, ale redaktorská práca mi stále nie je vzdialená. Žil som ňou viac ako sedemnásť rokov, poznám, čo to je. To je hlavný rozdiel medzi klasickými moderátormi, ktorí nikdy nerobili redaktorskú prácu a boli od prvého momentu len prezentátormi a mnou, keďže si viem presne predstaviť, čo redaktorská práca obnáša. Aj teraz keď prednášam na vysokej škole, tak študentom nehovorím o svojich moderátorských skúsenostiach, ale o skúsenostiach, ktoré som nadobudol ako redaktor. Ja sa ani nepasujem do pozície známej moderátorskej tváre, mám k novinárom jednoducho blízko a považujem ich za svojich kolegov. Viem presne, čo robia, predsa som takto začínal.

Hovoríte študentom reálnu pravdu? Predsa len, kedysi mali novinári v spoločnosti oveľa vyššie postavenie ako dnes.

- Teraz som prednášal prvý rok, tak naozaj, že som mal svoju triedu študentov, predtým som chodieval len „hosťovať". Normálne som sa vyľakal asi pri tretej prednáške, či som aj tých študentov neodradil od novinárčiny. Ja som im rozprával všetky tie hrôzostrašné veci, na čo sa musia pripraviť. Nech zabudnú na rodinu, priateľov, koníčky, nech sa pripravia na to, že priberú dvadsať kilogramov, nebudú raňajkovať, poznať pojmy ako desiata a olovrant a jesť, až keď prídu v noci z práce. Rozprával som im o bezsenných nociach, o tom, že sviatky a piatky v tejto práci neexistujú a že keď si vyberú spravodajstvo, ich súkromný život sa definitívne skončí. Naozaj som dostal strach, že som tých študentov vydesil, lebo v istej chvíli som v ich očiach naozaj videl strach, že preboha, robím dobre, nemal by som si to rozmyslieť? Stále sa ale snažím zdôrazňovať, že novinárčina je o poslaní a aspoň malým článkom dokáže zmeniť svet k lepšiemu.

Zvolili by ste si opäť novinárčinu? Aj keď dnes viete, koľko obety to prináša?

- Veľmi by som klamal, keby som povedal, že som nezažil veľmi ťažké obdobia. Zažil som krízy profesionálne aj osobnostné. To boli okamihy, kedy som začal hodnotiť, či to malo zmysel. Myslím si, že každý človek raz príde do takej fázy, že mu prídu niektoré veci ľúto, ak sa niečo nevydarí alebo sa všetko sype. Tiež som sa pýtal, či má ešte zmysel pomáhať ľuďom, obetovať svoje súkromie, čas, peniaze. Ale potom som mal šťastie na to, že prišiel nejaký podnet, ktorý znova rozsvietil plamienok. Keď dostanem divácku sošku, keď mi postihnuté deti, dnes už tínedžeri, pripravia nejaké prekvapenie, to je neuveriteľný reštart.

Čo je väčšie zadosťučinenie, OTO alebo chvíle, keď sa pomáhalo v Lampárni alebo teraz v Reflexe a naozaj sa to aj podarilo?

- Ono je to neporovnateľné a pritom strašne podobné. V oboch prípadoch si poviete, že sa to oplatí robiť, aj keď to nerobíte preto. V Lampárni, aj teraz v Reflexe tými pocitmi žije celá redakcia. Nechcel by som robiť inú reláciu. Kde inde máte takú okamžitú spätnú väzbu?

To áno, ale je to dlhodobý proces. Obvykle sa veci nepohnú zdvihnutím jedného telefónu.

- Niekedy aj áno. (smiech) Ak viete, že sú zákony nastavené tak, ako sú a zistíte, že nejakej rodine neviete pomôcť reálnou cestou, tak hľadáte inú alternatívu. Vtedy využívate svoje kontakty, spájate ľudí, ktorí potrebujú pomoc a ľudí, ktorí sú ochotní ju poskytnúť. Často sme pomáhali a pomáhame stále aj mimo obrazovky.

Niekto z tých ľudí, ktorým ste pomohli, zostal aj kamarát alebo striktne oddeľujete súkromie a prácu?

- Vlastnosťou Slovákov nie je byť vďačný a poďakovať. Takže som už trošku vyrástol z toho, že človek čaká, že sa to vráti. Preto si vážim prípady, ak sa z ľudí, ktorým sme pomáhali, stali moji priatelia. Mám ich aj tu v Košiciach a navštevujeme sa. Je to príjemné, keď od nich dostanete SMS na narodeniny alebo Vianoce.

Sú aj otravní jedinci, ktorí sa pozerajú, šuškajú a ukazujú prstom, keď vás niekde vidia?

- To, že sa pozerajú, už veľmi nevnímam, ale vnímajú to moji priatelia, ktorí idú za mnou pár metrov. Oni to vidia, lebo všetko sa to odohráva za mojím chrbtom, všetky štuchance a pohľady zostávajú za vami. Oni mi vždy prerozprávajú, čo sa za mnou deje. Na druhej strane, tí ľudia často využijú možnosť vyrozprávať sa bez ohľadu na to, či som práve na čerpacej stanici na toalete, či som v bazéne na dovolenke alebo stojím na červenej na križovatke a oni stiahnu okienko a vyžalujú sa. Jednoducho, nerobím športovú reláciu, ani reláciu o varení, takže ma oslovujú. Už som na to aj pripravený, nemôžem ich odmietnuť, lebo sa možno na mňa obracajú ako na poslednú spásu.

Ste za dverami svojho bytu iný človek? Aspoň tam máte pokoj a nemusíte hrať rolu.

- Niekedy rozmýšľam, že aké príjemné by bolo konečne sa uvoľniť, aj keď netvrdím, že by som chcel behať v trenírkach po Hviezdoslavovom námestí a cikať do fontány. (smiech) Je to rola, ktorú mi ľudia prisúdili a asi by boli smutní, ak by som robil nejakú neplechu. Mením sa akurát v tom, že vypínam úplne všetko a som v tichej domácnosti. Už som tak nasýtený vravou a ľuďmi, že prídem domov a som ticho. Nemám ani rádio. Domov chodím naozaj len prespávať, je to moja oáza ticha. Doma sa mením na strašného introverta.

Nechýba vám nejaká dáma v tom prázdnom byte? Pred ôsmimi rokmi ste v jednom z rozhovorov povedali, že je najvyšší čas zakladať si rodinu a stále nič.

- Hovoril som, ale aj to, že najprv musím zísť z obrazovky, aby som si vytvoril priestor na to, aby som mohol normálne žiť. Toto žitie a všetky moje pokusy zlyhali na tom, že sa v podstate doma normálne nevyskytujem. A mať doma vylepený veľkoplošný plagát, to asi nie je cesta. Druhá vec je, že nie každý z môjho okolia sa vie zmieriť s tým, že som stredobod pozornosti, kam vojdem. A ja viem, že už je zle, že už mám štyridsať, už nastáva panika. O chvíľu bude dôchodok, dokedy mienim takto fungovať? Už je najvyšší čas začať rozmýšľať aj nad svojím životom a sám nad sebou. Aj keď si poviem, že si musím nájsť niečo iné a pokojnejšie, ale vždy ma to pohltí naspäť.

Stačí len odolať.

- Keď sa stretávame, je to v poradí už neviem koľký víkend, ktorý nemám a ďalšie zase mať nebudem. My rodinné oslavy plánujeme systémom, že celá rodina sa prispôsobuje mne. A nakoniec aj tak prídem neskoro. Na vlastnú oslavu štyridsiatky som meškal hodinu a pol. Lebo som ozdoboval s deťmi mikulášske perníčky a nechcel som odtiaľ odísť a byť nezdvorilý. Nakoniec na to doplatila zase moja rodina. Neviem, koľko ešte budú vládať byť tolerantní, lebo už sú tolerantní viac ako dvadsať rokov k týmto mojim pracovným úletom. Viem, že to možno nie je správne. Uvedomujem si, že by ma mnohí za to okamžite odpísali. Veľa kamarátov som takto stratil, preto si vážim tých, ktorí zostali. Aj teraz, keď som dostal OTA, tak som povedal, že je mi hrozne ľúto, že nie som s ľuďmi toľko, koľko by som chcel byť. Možno sa niekedy na mňa hnevajú, že som so všetkými ostatnými, len nie s tými svojimi.

Vytvárať a prehlbovať vzťahy v šoubiznise je naozaj zložité.

- Tie vzťahy nefungujú a sú buď krátkodobé, alebo plytké. Pri tejto pozornosti verejnosti vidím jedinú cestu - odísť zo šoubiznisu a odsťahovať sa. Jedine vtedy môže mať človek pokoj a svoje súkromie. Naozaj obdivujem niektoré vzťahy, ktoré vydržali, ale nepoznám ich veľa.

A čo ak by tá pravá bola práve z tejto brandže, presne by rozumela nasadeniu aj strate súkromia.

- To nefunguje, lebo sa vôbec nevidíte, akurát si nechávate odkazy na chladničke. Naozaj je lepšie, keď to nie sú ľudia zo šoubiznisu, ale majú úplne inú prácu. Spoločnosť takých ľudí si užívam. Užívam si pri nich pocit, že som normálny človek. Vďaka nim som taký, aký som, vždy ma priklincujú k zemi.

Nebodaj ste niekedy mali chuť vyletieť hore?

- Nie, ale je to práve vďaka nim. Je pár momentov, ktoré ma držia pri zemi. Jednak práve priatelia, ktorí spolu so mnou riešia svoje problémy, ktoré sú úplne iné než tie zo šoubiznisu. A tiež príbehy, ktorými som obklopený počas celého pôsobenia na obrazovke. Keď čítate, aké majú ľudia problémy, to vás nepustí, aby ste vyleteli hore. Vy to s nimi prežívate, to nie je o tom, že sa urobí reportáž, zahlási sa a ide sa domov. Žurnalistika je v tom náročná, že si prácu často nosíme aj domov. To všetko vám usporiada rebríček hodnôt, ak by sa vám náhodou chcel rozhádzať.

Kedy ste naposledy absolvovali normálnu dovolenku?

- (Dve minúty ticho uvažuje.) Tri roky dozadu, keď som bol v Thajsku. Odišiel som na desať dní aj s cestou, ale zase som bol na mobilnom telefóne. Mal som ísť niekam do Grónska, kde nie je signál.

Vy vôbec nejako relaxujete? Mám na mysli normálny relax, bez mobilu a myšlienkach o práci.

- Nemám také chvíle. Ono to vyzerá fakt strašne, ja ani neviem, ako to mám povedať, aby to čitatelia pochopili. (smiech) Ja nepotrebujem pasívny oddych. Občas si zájdem s kamarátmi niekam sadnúť. Aj nedávno sme si kúpili s kamarátmi autíčka na diaľkové ovládanie a na parkovisku v Novom Meste nad Váhom sme si ich púšťali. Zabávali sme sa na tom, ako do seba nabúravame. To sú také moje úlety.

Vám sa o práci aj sníva?

- No niekedy aj hej (smiech). Už som dokonca v takom štádiu, že si musím do mobilu zapisovať aj to, čo chcem svojim známym alebo rodine povedať, lebo inak na to zabudnem. Harddisk v hlave je plný a neexistuje delete. Ja viem, že musím vyzerať, ale hovorí sa o mne aj to, že som prehnane čistotný a pritom to je fáma. Ono to tak hrozne nevyzerá, ako sa na prvý pohľad prezentuje. Aj s tou prácou a závislosťou byť stále ľudom k dispozícii, aj s tým poriadkom v byte. (smiech)

Tak ale o vašich komínčekoch v skrini kolujú legendy.

- (smiech) Veď stále nie som doma, tak to nemá kto rozhádzať. Moje skrine odhalila Oľga Záblacká pred pätnástimi rokmi a dodnes ma ľudia na ulici zastavajú a pýtajú sa na to. Ženy ma za to milujú a muži preklínajú. Keď už z toho vznikla taká legenda, tak ja už pre svojich známych ukladám tričká a uteráky podľa farieb, ale naozaj to už robím naschvál, hovorím, že pre turistov z Čiech, nech sa vyzabávajú.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.