Aj keď v sobotu oslávi okrúhle jubileum, nič to neznamená. Vyzerá lepšie ako kedykoľvek predtým. Žena takto dobre vyzerá, len keď je šťastná a spokojná so svojím životom. A tým sa moderátorka vôbec netají. Milujúci manžel a úspešné dcéry sú tým najlepším bojovníkom proti vráskam a zlej nálade.
KOŠICE. „Základ je všetko dobré a krásne hľadať sám v sebe a uvedomiť si, že je síce krásne byť milovaný, ale ešte krajšie je, keď mám rada niekoho ja,“ objasňuje svoju životnú filozofiu oslávenkyňa.
Zatiaľ čo mnohé ženy nad svojím pribúdajúcim vekom zaplačú, Heribanová proti ďalším narodeninám nemá vôbec nič.
„Vek vôbec neriešim. Dokonca si myslím, že má úžasné výhody. Deti nám odrástli, takže sme opäť s manželom slobodní. Môžeme si robiť, čo sa nám zachce, starám sa o seba, keď mám chuť kúpiť si niečo, už sa o tom nemusím radiť a deliť to.“
Minuloročné narodeniny strávili Heribanovci spolu na Kube, cestovanie je totiž ich veľkou vášňou.
Chvíľková Košičanka
Alena Heribanová cestovala už ako dieťa. Narodila sa v Piešťanoch, neskôr sa rodina presťahovala do Košíc a následne do Trenčína.
„Detstvo som prežila aj na dedine, aj v meste. Krásne zážitky mám z vidieka. U mojich starých rodičov, v starom rodinnom dome, boli všade cítiť ich pracovité ruky. Vyrastala som v rozprávkovo krásnej záhrade, s mačkami a dážďovkami.“
Košice spoznávala ako päťročná: „Bývali sme v centre, nad reštauráciou, na ulici plnej hrkotajúcich električiek. Najskôr som to vnímala ako peklo, no potom som tam objavila park s jazierkom plným labutí a lesík Čermeľ za Košicami. Časom i bábkové divadlo a ďalšie kultúrne centrá,“ spomína moderátorka.
Cestovateľka
Neustále presuny mladej slečne vôbec nevadili. Zatiaľ čo chlapci chodievajú obzerať vlaky na stanicu, Alenka chodila obzerať lietadlá na letisko a vysnívala si prácu letušky. Veľkou inšpiráciou bol pre ňu otec.
„Keď otec pracoval niekde v zahraničí, vždy nám lietadlom po kamarátoch poslal nejaké dobroty. Byť letuškou ma lákalo podobne ako práca archeologičky, lebo aj vtedy by som musela veľa cestovať po svete. Otec ma však od toho odhováral,“ spomína Heribanová.
Vďaka nemu sa dostala k vtedy nie príliš populárnej angličtine a tretiemu vysnívanému povolaniu - učiteľstvu.
„Mojou ambíciou bolo vyučovať angličtinu na gymnáziu a veľmi som sa na to tešila. Aj moja mama bola učiteľka a ticho som ju obdivovala.“
Bláznivý nápad
V tom čase sa však angličtina vyučovala len na dvoch gymnáziách a ani na jedno sa Heribanová nedostala.
„Vtedy som si na dverách našej školy všimla plagát s oznamom o konkurze do televízie. A šla som naň. Bolo to skôr východisko z núdze,“ rozpráva o svojej moderátorskej kariére.
„Nič som od toho neočakávala, bol to skôr jeden z mojich bláznivých nápadov,“ vysvetľuje Alena. „Dokonca som ani nebola nervózna, veď o nič nešlo.“
Keď vošla do miestnosti, kde sa konal konkurz, zhrozila sa. „Bolo nás tam toľko, že si nebolo kam sadnúť. Všetky dievčatá sa mi zdali krajšie a lepšie, nemyslela som, že uspejem.“
Rôznorodá práca
Písal sa rok 1979, keď sa z Aleny stala programová hlásateľka Československej televízie. Počas svojej vyše tridsaťpäťročnej televíznej kariéry moderovala stovky programov, veľkých zábavných relácií, koncertov klasickej a populárnej hudby, ženských magazínov a talkshow.
Najznámejšia je autorská talkshow Aleny Heribanovej Anjeli strážni. Vystriedalo sa v nej množstvo hostí. Na každého jedného má moderátorka príjemné spomienky.
„Zabudnúť sa nedá na žiadneho. Veľký zážitok som mala s hviezdnym tenoristom Josém Curom, aj keď som sa ho trochu bála, lebo je vraj náladový. A bol očarujúci! Podobne herec Omar Sharif, ktorého som zbožňovala od detstva.“
Neúspechy topí vo víne
Úspech v kariére sa nie vždy snúbi aj s pokojným partnerským životom. Moderátorke sa však darí na oboch frontoch.
„Najprv sme boli spolužiaci na vysokej škole, potom veľká láska, prechádzali sme v živote rôznymi etapami a teraz, po 39 rokoch, sme opäť akoby spolužiakmi z jednej lavice. Keď treba, tak sa podržíme, keď sa nám nepodarí zložiť nejakú skúšku, otvoríme si fľašu vína,“ vysvetľuje so smiechom.
Jozef Heriban je spisovateľ, rovnakou cestou sa vydala aj dcéra Tamara. Práve za ňou ide otec s novou knihou radšej ako za manželkou: „Nemá ku mne až takú dôveru ako k našej staršej dcére. Viem byť veľmi kritická, čo ma potom mrzí.“
Našťastie prípadné hádky vedia obaja v zárodkoch ututlať. Rozvody sa v ich rodine nekonali už niekoľko generácií.
Chyby si priznáva
Dcéra Tamara aj Barbora sú už sebestačné dámy. Bezpečnosť rodného hniezda opustili už pred rokmi, a tak si rodičia môžu užívať znovunadobudnutú slobodu.
„Už sme sami, len s naším psíkom. Chodíme teda na prechádzky okolo Dunaja, na Železnú studienku a čoraz častejšie aj na dunajské nábrežie do Hainburgu, kde je rieka ešte poetickejšia a z oboch strán zelená. Jednoducho, už na to máme nárok i čas...“
Z dcér sa stali výborné „parťáčky“ napríklad vo výbere oblečenia.
„Karta sa obrátila, v móde už viac radia ony mne – čo je in, čo si mám kúpiť. V životných veciach sme kamarátky. Aj keď som urobila nejaké chyby a ako matka niekedy zlyhala, vždy som si to uvedomila a ospravedlnila sa. A stále sa snažím...“
Anjeli ju chránia
Poriadne sa snažiť musia aj anjeli, na ktorých moderátorka bez výhrady verí.
„Predtým som mala rôzne fóbie, nevedela som si mnohé veci vysvetliť, mávala som neopodstatnené stavy úzkosti. Ale viera v niečo, čo robí svet dokonalým, ma oslobodila. Často si poviem: No a čo? Keď svieti slnko, obloha je modrá a sme zdraví, tak je všetko v pohode.“
Existenciu svojho anjela strážneho zažila na vlastnej koži. V trinástich ju zrazilo auto tak nešťastne, že už tu ani nemala byť.
„Utekala som k bratovi a nevšimla si prichádzajúce vozidlo,“ hovorí moderátorka.
Po náraze jej nehybné telo zaliala krv.
„Ten človek nespanikáril. Celú dolámanú ma položil na zadné sedadlo, nečakal na sanitku a frčal do nemocnice. To mi zachránilo život. Mama takmer odpadla, lebo najprv ju posielali do márnice,“ spomína Heribanová.
Anjel strážny sa o ňu postaral aj druhýkrát, keď si na výprave v Nepále siahla až na dno svojich síl.
Spisovateľka nie je
Svoje cestovateľské sny z detstva si moderátorka plní teraz, okrem toho sa pridala k manželovi a dcére a píše knihy. Stále však prízvukuje, že nie je spisovateľka.
„Keď som dostala ponuku od vydavateľa so slušným honorárom, povedala som si, že prinajmenšom si skúsim, či mám popri písaní scenárov aj na napísanie knihy. A potešilo ma, keď sa knihy predávali. Ale nikdy som o sebe nehovorila ako o spisovateľke práve preto, že rada čítam kvalitných spisovateľov ako Ballek, Vilikovský... Prijala som ponuku, napísala som to a tešilo ma to.“
Už sa teší na vnúčatká
Aj keď sa Alena Heribanová teší, že jej dve dievky už majú vlastné životy, vnúčatám by sa nebránila.
„Staršej dcére, ktorá má 29 rokov, občas zo žartu poviem, že by som už pristala na vnukov. Nikdy mi však nezabudne pripomenúť, že ja som prvé dieťa rodila ako 30–ročná, takže má ešte čas. No ak by sme už nejaké vnúčatko mali, veľmi by som sa tešila a užívala si ho.“
Zatiaľ si musí vystačiť sama, čo nie je vôbec problém. Kávičky s kamarátkami, návšteva divadiel a kín alebo obľúbený relax v piešťanských kúpeľoch:
„Užívam si tam samotu, čítam knižky, prechádzam sa po parku. Všetko sú to veci, na ktoré som celé roky nemala vôbec čas. Veľmi sa mi páči aj pocit, že už nemusím o nič tak veľmi bojovať, ako keď som bola mladá. Starne sa mi celkom pekne. Zaplať pánboh, nemám bolesti ani choroby, nemám ani pocit, že by som bola nejaká zmenená, nebojujem s váhou, stále mám radosť z cvičenia,“ spokojne uzatvára.
Autor: Spracovala: Mal
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
