Na tom by ani nič nebolo, veľmi zvláštne sú ale príležitosť a miesto – kladenie vencov na Slavíne.
Dav, podľa médií niekoľko stoviek ľudí, demonštroval provinčnú zadubenosť a kultúrne barbarstvo. Pískať i nadávať na prezidenta, samozrejme, je v demokracii dovolené. Ale na pietnej ceremónii, vzdaní holdu pamiatke hrdinov?
Povedať, že tým znesvätenie tých padlých vojakov (Mesežnikov), je nadnesené krasorečnenie, avšak zakričať si na nesympatického politika je na Slovensku fakt dosť iných príležitostí.
Zovšeobecňovať, že takí sú všetci „chápači Putina" (z nemeckého „Putin Vesteher") sa určite nedá. Príznačné ale asi je, že na Fica a Lavrova, ktorí dekorovali po Kiskovi, priaznivci Západu a NATO nepískali ani nebučali.
Aj keď by si zaslúžili (niekde inde, samozrejme). Niežeby to od nich niekto očakával. Keďže ale sú európski politici (aspoň formálne), Fico či Lajčák mali dvomi vetami – tak ako Kiska – prezentovať výhrady Slovenska k ruskej politike.
Premiér sa ale zachoval presne opačne. Výrokom „Slavín nie je pamätníkom ideológie, ale víťazstva a odvahy", de facto povedal, že Lavrovovi nemá čo povedať „nie je pamätníkom ideológie" = nerozprávajme o politike).
Rozumiete: Fico mohol o svojom mlčaní aj mlčať – on však potreboval ešte oznámiť, že tak je to správne.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
