Prvý aprílový deň je pre mnohých ľudí vítanou príležitosťou "vystreliť" si z niekoho. Niekomu na pobavenie stačí, ak "obeť" pošle na neexistujúcu schôdzku, náročnejší vymýšľajú originálne fígle, aby mali istotu, že vyzerajú dostatočne vierohodne. Pôvodne sme na tejto strane chceli priniesť prvoaprílové zážitky známych Košičanov. Pri debate o tejto téme sme si však uvedomili, že aj my sami máme pár príbehov, ktoré by vás mohli pobaviť. Známe osobnosti teda nechajme oddychovať, dnes spomíname my.

Premiéra budíka

Bohuš Matia neznáša písanie esemesiek a nezaujímajú ho ani kadejaké vymoženosti mobilov. Jediná funkcia, okrem volania, s ktorou sa dokázal spriateliť, je vraj presný čas na displeji.

No unavuje ho už aj to, že ho treba stále meniť. Či je letný a či zimný, má ho taký, aký na začiatku nastavil. Radšej tú hodinku v duchu pripočíta alebo odpočíta, podľa potreby. A na to, svoju neochotu s mobilom sa bližšie zoznámiť, aj doplatil.

"Prd ma napríklad zaujímalo, či je v ňom aj budík, a už vôbec som netušil, ako sa mám zachovať, keď sa niekedy náhodou ozve. Či mám utekať rovno do protileteckého krytu, alebo sa len obrátiť v posteli na druhý bok. A to bola životná príležitosť pre niekoho, kto o mojej slabine dobre vedel. V úprimnej dôvere som mu mobil požičal, bez ohľadu na to, či má v úmysle minúť mi všetok kredit, alebo sa s ním chce len na chvíľu pomojkať."

Po návrate k majiteľovi bol mobil zdanlivo v poriadku. Ale iba zdanlivo.

"V noci ho zvyknem mať poruke, keby náhodou. Ale nikdy nie preto, aby ma sám budil. Nepamätám sa, či to bolo niekedy v strede erotického sna alebo som si práve užíval slasti exotickej dovolenky, keď sa ten zvuk ozval. Hotový infarkt. Netušil som, čo to je, ani odkiaľ to vychádza, lebo nič podobné som doma jakživ nepočul. Do práce som sa totiž voľakedy nechával budiť klasickým budíkom. Že je tma ako v rohu mi čudné nepripadalo, lebo za tmy som vtedy vstával. A keď som po dobrej štvrťhodinke zdroj môjho utrpenia našiel a umlčal, ani mi len nenapadlo podozrievať ho, že sa ozval o tretej v noci. Iba som v duchu chválil toho dobráka, ktorému som mobil požičal. Asi som mu povedal, kedy vstávam, a on mi chcel len pomôcť, keby náhodou obyčajný budík zlyhal."

Chvíľu, teda dobrú polhodinku, Bohuš osamote stepoval na zastávke autobusu, kým mu to došlo. Bol 1. apríl...

Domáci záznamník

Robo Bejda vylovil z pamäte "kanadský žartík", ktorý zosnoval priamo 1. apríla.

"Bol som kvôli čomusi doma a vedel, že manželka mi bude volať. Rozhodol som sa ju nachytať a kvôli úspešnej realizácii môjho plánu som si k telefónu pripravil príručný digitálny budík. Keď sa ozval telefón, zodvihol som ho a monotónnym hlasom povedal: Dovolali ste sa na telefónne číslo..."

Viac Robo povedať nestihol. Jeho manželka v domnení, že sa niekam omylom dovolala, totiž zložila.

Samozrejme, zavolala znova a v slúchadle sa opäť ozvalo, tentoraz už celé: Dovolali ste sa na telefónne číslo 636... Po zaznení signálu nechajte odkaz.

"Vzápätí som priložil k slúchadlu budík a stisol jedno tlačítko, po ktorom sa ozvalo pípnutie. V tej chvíli som v telefóne počul, ako manželka vykríkla: Ježiš! My máme záznamník!´ A opäť zložila."

Po chvíli telefón zazvonil zas. Robo opäť zodvihol a potláčajúc smiech zopakoval text aj s pípnutím.

"Manželka už nezložila, iba načúvala. Ja som to nevydržal a skríkol: ´Tak čo je!? Čo nediktuješ žiadny text!?´ Tie manželkine nadávky tu radšej neopakujem... A aj doma som si to potom od nej zlizol."

Zaslúžená facka

"Moja historka sa viaže k dozvukom na strednej škole, ktoré sme mali na jednej chate blízko lesa," spomína Patrik Fotta. "Ku večeru už zábava gradovala, hrala hudba a tancovalo sa. Poniektorí sa potrebovali ísť nadýchať von čerstvého vzduchu a to bol aj môj prípad."

Von spolu s Patrikom vyšla aj spolužiačka, ktorá si potrebovala zatelefonovať niekde, kde nebol taký hluk. A vtedy jej spolužiakovi napadlo, že ju trochu vystraší.

"Išla pár metrov predo mnou smerom k neďalekému altánku. Keďže bola pomerne veľká tma nemal som problém nebadane sa vzdialiť a nájsť si úkryt za chatou. Tam som si svoj 'plán' ešte lepšie premyslel. Rozhodol som sa, že sa tam budem ukrývať, kým ma nezačne hľadať."

Po chvíli Patrik začul, ako na neho kamoška z diaľky kričí. No chcel počkať, kým sa dostane bližšie. Ona však vbehla do chaty a začala Patrika hľadať tam.

"Čakal som, ako sa situácia vyvinie. A to aj napriek tomu, že mi začínala byť zima, keďže bolo len pár stupňov nad nulou a ja som mal na sebe len tričko, rifle a tenkú športovú obuv," spomína Patrik.

Po pár minútach hudba v chate utíchla a všetci spolužiaci po stratenom Patrikovi začali pátrať.

"Povedal som si, že je to super. Čím viac ľudí sa mi podarí nachytať, tým lepšie. Aj keď pripúšťam, že v triezvom stave by som asi rozmýšľal trochu inak..."

Priestor za chatou bol úzky asi jeden meter. Z jednej strany ho ohraničovali múry chaty a z druhej strmý kopec.

"Rozhodol som sa, že vyjdem von druhým východom a vystraším ich (hoci už boli vystrašení až-až). Keď ma ako prvé zbadali dve spolužiačky, jedna z nich sa ku mne vyrútila so slovami, že už chceli volať políciu. Napriahla sa a pravačkou mi z plnej sily uštedrila takú facku, že mi ešte hodinu po tom hučalo v hlave. Potom ma objala a povedala, že sa hrozne báli, že som sa stratil niekde v lese. S odstupom času sme sa na tom aj zasmiali, no odvtedy som už podobnú hlúposť radšej neskúšal..."

Autor: mat, jab, rob, fot

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.