Zhovárali sme sa medzi jednotlivými vystúpeniami detských hudobníkov, ktorých Richard Rikkon prišiel do Košíc podporiť ako korepetítor. Z faktu, kto práve stojí na pódiu, boli viac vzrušení rodičia ako samotné deti. Čo je aj celkom logické, keď bol klavirista na vrchole svojej mediálnej slávy, niektoré z nich ešte cucali mlieko z fľaše. Richard Rikkon mal vo svojej kariére jasno od momentu, kedy objavil klavír. Iná možnosť v hre nikdy nebola. Našťastie mal šťastnú voľbu, hudbe obetoval celý život a neľutuje. Z toho, ako o nej rozpráva je jasné, že ju miluje viac ako ženy.

Zahviezdili ste v SuperStar, no po skončení šou ste sa na vlne mediálnej slávy viezli len krátku dobu, nedalo sa z toho vyťažiť viac?

- Som predovšetkým koncertný klavirista, koncertujem po celom svete, ale na Slovensku ma objavila verejnosť vďaka SuperStar. Bola to zaujímavá skúsenosť, aj keď som myslel, že tam budú parádni speváci, a bolo to trošku inak. (smiech) Snažil som sa im pomôcť, ako to len šlo, občas viac a občas menej a snažil som sa príliš neprejavovať. Práca korepetítora je veľmi ťažká, nie je len o tom zahrať noty, ale o tom, vedieť improvizovať a dýchať spolu so spevákom.

Prijali by ste opäť ponuku sprevádzať spevákov v televíznej šou?

- Áno, ale už by som šiel skôr do poroty. Ak by som to mal veľmi dobre zaplatené, tak možno aj ako korepetítor. Myslím, že na to mám, veľa som študoval a viem ohodnotiť, kto na čo má a nemá.

Boli by ste kat alebo láskyplný zdvíhač speváckeho ega?

- Skôr by som bol človek, čo by vedel presne analyzovať a posunúť speváka ďalej. Samozrejme, vždy sú tam viac aj menej dobrí speváci, ale myslím, že im treba dať priestor, aby sa mohli realizovať. Aj ten najlepší sa nemusí preukázať hneď, ale pod vedením skúseného učiteľa môže dokázať nevídané veci.

Prekvapil vás niekto, kto sa uchytil a vy ste to vôbec nepredpokladali?

- V prvom rade to bol veľký biznis. Nápad objavovať talenty je výborný, ale čo potom s tými ľuďmi? Veľa ľudí vyhralo podobnú súťaž, fungovali rok a potom nič. Producenti ich úplne vyžmýkajú. Kvitujem, ak stretnem spevákov, ktorí boli v týchto šou a ďalej na sebe pracujú. Napríklad Samo Tomeček, wau, ten je šikovný.

Ako koncertný umelec zrejme preferujete vážnu hudbu a projekty s ňou súvisiace, alebo sa mýlim?

- Ja sa nemusím tlačiť do všetkých možných projektov, hrám nielen tu, ale aj v zahraničí. V súčasnosti robia ľudia kvôli peniazom všetko možné. Rozumiem, že je to preto, aby sa im dobre žilo, ale myslím, že by nemali takto zapredávať svoju dušu. (smiech)

Do akého projektu by ste nešli? Kde je váš osobný strop?

- Ťažko sa to dá momentálne povedať. V prvom rade je pre mňa dôležité, aby to neurážalo ani mňa, ani divákov. Keby bol projekt veľmi dobre zaplatený, ale bol by od veci, nevzal by som ho. Nemôžem sa predsa sám pred sebou ponížiť len kvôli peniazom. Áno, sú dôležité, ale veci sú aj o niečom inom, preto si vyberám kvalitné projekty.

Počúvate vôbec rádiá? Orientujete sa v populárnej hudbe?

- Myslím, že sa orientujem. Aj hudbu počúvam, ale mám rád kvalitnú, napríklad kubánsku.

Často počujem v médiách skladby, ktoré nemajú hlavu a pätu. Pre mňa je dôležité, aby z tej hudby išla energia a je mi pritom jedno, či je klasická, jazzová alebo ľudová. Veľa hudobníkov hrá dobre, ale skôr technicky dobre. To sa napríklad stáva pri japonských klaviristoch, oni usilovne cvičia, hrajú fantasticky, ale nenechá to vo vás nič. Radšej spraviť jednu, dve chyby, ako byť umelý.

Vštepujete túto filozofiu aj deťom? Robíte pre ne projekty už niekoľko rokov.

- V tomto prípade veľmi oceňujem, keď si tie deti vedia stáť za svojím a nereprodukujú niečo len mechanicky. Sám veľmi dobre vidím, že som vždy potreboval mať nejaké profesora, aby ma videl, ale potom už musí mať človek svoj svetonázor a štýl. Projekty s deťmi, to je taká moja vďaka, ktorú chcem odovzdať za to, že mám talent, že som bol obdarený.

Chcelo sa vám ako dieťaťu cvičiť a koncertovať?

- Na klavíri hrám od štyroch rokov, jednoducho bolo dané, že budem klavirista.

Naozaj nikdy nič iné v hre nebolo?

- Nie, lebo v piatich rokoch som vyhral svoju prvú súťaž, v šiestich som už bol na medzinárodnej, kde som stretol aj svojich terajších kolegov. Človek to v takom prípade vníma inak. Tá námaha sa oplatila, lebo toto som chcel.

Väčšina detí má ale v piatich rokoch podstatne iné problémy, ako pracovať na svojej hudobnej kariére.

- Znie to trošku zvláštne, ale keď idete na profesionálne súťaže a sú tam ozaj dobrí klaviristi, tak zistíte, o čom to naozaj je. To dieťa si to všimne. Určite veľkú úlohu zohralo aj to, že som študoval u výborných klaviristov, to vás povzbudí.

Zvládate len klavír alebo aj iný nástroj?

- Nie, len klavír, ale brat je husľový virtuóz.

Aj si spolu niekedy zahráte?

- Aj áno, pretože spolu bývame. Väčšinou sú to nejaké improvizácie, ale je to pre mňa vždy vzácna chvíľa, to sa ani nedá popísať slovami. (smiech)

Stále musíte denne hrávať?

- Musím, aby som udržal tempo s konkurenciou, to sa nedá inak. Snažím sa dospieť k dokonalosti, aj keď len Pán Boh je dokonalý. Túžim objavovať nové veci, aby som ich mohol odovzdať ďalej.

Ešte stále máte tú milú susedku, ktorá vám nahnevane búcha na stenu, keď hráte?

- (smiech) Áno, no stáva sa. Beriem to veľmi športovo. Prijímam ľudí takých, akí sú.

Vyžaruje z vás neuveriteľný pokoj, je to len maska alebo je ten pokoj aj vo vašom vnútri?

- Každý človek má svoje problémy, život prináša aj také, aj onaké chvíle. Dôležitá je pokora a to je základ všetkého.

Zbalili ste niekedy babu na klavír? Napríklad gitaristom sa to celkom úspešne darí.

- Tak, nezvykol som to robiť. (smiech) Po pravde sa niektoré aj samy podsúvali, ale nie som z tých, ktorí by vyhľadávali jednu kočku za druhou. Moji kolegovia to robia, ale ja nie.

Myslela som si, že takáto prelietavosť príznačná len pre rockerov.

- To má v sebe každý umelec, keď je to zdravý chlap. (smiech) Páčia sa mi dievčatá a ženy, ktoré sú úprimné, normálne a majú v sebe pokoru. To je wau.

Zatiaľ sa taká nenašla?

- Tak, nenašla (smiech), to nechcem veľmi komentovať.

Treba ich na niečo nalákať, tak napríklad, ste praktický v domácnosti? Dokážete vymeniť žiarovku alebo opraviť kvapkajúci vodovodný kohútik?

- Rád robím také elektronické veci, aj skriňu poskladám. Milujem uvažovať nad tým, ako sa to dá poskladať a zošraubovať. Vnímam život, že treba robiť aj iné veci. Áno, som umelec, aj to cítim v niektorých veciach, ale ak dáte človeku priestor a čas, tak sa môže preukázať.

A čo varenie?

- Nejaké veci viem navariť, čo ma naučili, otec a brat, ktorí varia výborne. Som gurmán, jedlo si vychutnávam. Aj keď stretnem peknú ženu, tak si rovnako vychutnávam, aj keď hrám peknú skladbu, tak si ju vychutnávam.

Čo vás vie v živote potešiť?

- Najdôležitejšie je, keď je človek zdravý. Môžete mať peniaze, môžete byť neviem kým, ale pokiaľ nie ste zdravý, tak to nie je bohviečo. Poteší ma, keď hrám s fantastickými umelcami, keď som medzi svojimi kamarátmi, s ktorými si rozumiem a tie stretnutia majú istú úroveň. A potom mám svoj mikrosvet, keď som na pódiu a hrám napríklad Rachmaninova.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.