Byť po päťdesiatke roztržitý je nanič. Jednak by už bolo načase upokojiť svoje rozhárané ja a jednak pred druhými klesá vaša serióznosť. Chtiac či nechtiac totiž pôsobíte, akoby na vás liezol Alzheimer.
Čo však s tým, ak máte takmer tridsať a minimálne každý týždeň sa dostanete do situácie, ktorá hraničí s degeneráciou vášho mentálneho zdravia. Nie som z tých, ktorí zabúdajú kľúče či mobil na neznámych miestach. Nestrácam ani peňaženku či okuliare.
Ja sa vyššie menovaných vecí zbavujem oveľa delikátnejšími spôsobmi. Toť, nie je to tak dávno, čo som zväzok kľúčov od dvoch domácností a jednej redakcie nechala v zámke domovej brány. A, samozrejme, pekne zvonku, aby všetci vedeli, že tam žije blb.
Navyše na kľúčoch visí prívesok s mojím krstným menom, preto by zlodej ani nemal veľa práce. Keď mi ich podávala milá susedka, červenali sa mi aj končeky vlasov. Okuliare som z okna vyprášila spolu so psími chlpami z deky.
Tá hanba, keď sliedite pod oknami a zhora vás naviguje ďalší rodinný príslušník, je na nezaplatenie.
„Záhadným" spôsobom u nás doma mizne aj príbor. Špeciálne malé lyžičky. Niekoľko rokov nám trvalo, kým sme prišli na to, že odchádzajú s téglikmi od jogurtov.
Pred týždňom záhadne zmizol aj rozstrúhaný muškátový oriešok. Použila som ho do polievky, pridala ešte zopár ingrediencií, zaklopila pokrievkou a šla po sebe upratať.
Na linke mi zostala už len fľaštička, v ktorej sa vynímal jeden muškátový oriešok v panenskom stave, ale kam sa podel ten, čo som strúhala do jedla? Našla som ho na druhý deň v šuplíku spolu so strúhadlom.
Čerešnička na torte sa dostavila v pondelok. Cestou z práce som sa zastavila v obchode s farmárskymi produktmi. Keďže sme doma vajíčko na mäkko jedli naposledy pred pätnástimi rokmi, tie čerstvé od bábušky z dediny som tam jednoducho nemohla nechať.
Domov som prišla s vidinou superlahodnej večere. Poctivý chlebík s maslom, na ňom voňavá pažítka a vajíčko s naozaj žltým žĺtkom nám doma natoľko zatemnili mozgy, že sa pri upratovaní zo stola stratila jedna škrupina. Samozrejme, tá moja! Štyri vajíčka v bruchu, tri škrupiny na stole. Hotová detektívka.
Prehľadali sme celú kuchyňu, otvárali skrinky, prehrabali odpadkový kôš. Posvietili sme si aj na chudáka psa, ktorý sa tváril, že s týmito švihnutými ľuďmi odmieta ďalej zdieľať jednu domácnosť.
Škrupina sa dodnes nenašla a ja už skutočne pochybujem o svojom duševnom zdraví, ale faktom je, že to radšej zhodím na roztržitosť, v mojom veku sa totiž ešte dá tolerovať.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
