Od rozvodu sa musí poriadne obracať, našťastie má perfektných rodičov a kamarátov, ktorí radi pomôžu.

Nepríjemné životné obdobie spracovala vďaka básňam a dnes sa už k nemu nechce vracať. To bola jej jediná prosba, keď sme sa začali rozprávať.

Bibiana Ondrejková je aktívna, pozitívne naladená žena, ktorá sa rada chopí akejkoľvek šance pomáhať.

Poznáme vás ako herečku, moderátorku, spisovateľku, angažujete sa v sociálnej sfére, ale že by ste mohli zabrúsiť aj do poetiky to mohli hádam vedieť len najbližší.

- Naozaj robím veľmi veľa vecí, ale najviac ma momentálne teší moja prvá kniha básní. Je to také moje bábätko, ktoré sa narodilo ešte pred Vianocami. Krstili sme ho pred necelým mesiacom. Spravili sme si veľkú párty, stretli sa kamaráti a množstvo známych. Kniha sa nebude predávať klasickým spôsobom, ale len na besedách. Takže teraz príde na rad plánovanie s kalendárom v ruke.

Skompletizovať knihu musí byť poriadne náročné a najmä ísť s kožou na trh. To chce riadnu dávku odvahy a presvedčenia, že to má zmysel.

- Hlavne ma do toho tlačilo okolie, najmä moje výborné kamarátky. Ja píšem už od základnej školy, dokonca, keď som bola na konzervatóriu, tak som svoje básničky ukázala Kamilovi Peterajovi. Veľmi ma vtedy podporil a utvrdil, že má zmysel pokračovať. Popri práci na to však nebolo veľa času, a tak som písavala len tak pre seba.

Vypísavali ste sa v básňach s radostí a starostí?

- Sú to celkom odhalené básne a myslím, že sa tam nájde každý. Každý totiž pozná chvíle lásky, šťastia, opojenia, slasti, vášne, ale aj zrady a podvodov, sĺz a zlyhania, keď si dáme kilo čokolády a podobne.

Na konte máte knihu básní aj rozprávky. Je v pláne ešte nejaký iný žáner?

- Chystám sa na pokračovanie rozprávok, ale mám rôzne nápady. Mňa to baví, som pritom šťastná. Beriem to ako dar z neba, ktorému sa nevenujem a flákam ho, len si musím spraviť poriadok vo všetkom, v systéme svojho žitia aj práce. To už hovorím rok. (smiech) Asi by som si mala sadnúť na zadok alebo si povedať, že pondelky budú písacie.

Keby tak mal deň viac hodín.

- Básničky išli samovoľne, ráno som sa zobudila a písala, naskakovalo mi to samo, za to som vďačná. Ale plno vecí nestíham, plno vecí nedotiahnem do konca, ale mám šťastie na perfektných ľudí okolo seba a rodičov, ktorí žijú na našej ulici. Takže keď nestihnem upratať, navariť, tak mi príde upratať maminka alebo mi ocino pokosí trávnik.

Vaša ulica je mimoriadne inšpiratívna. Naposledy, keď sme sa s vami rozprávali, chystali ste na nej Mikuláša, ešte stále to u vás „žije"?

- Áno, tieto tradície stále zostávajú. Akurát sa to zmenilo v tom, že tento uličný život prevzali do svojich rúk deti. My rodičia sa už nemusíme toľko angažovať lebo si to zorganizujú samé. Dokonca sú občas otrávené, keď sa im do toho zamontujeme.

Koľko rokov majú vaše dievčatá?

- Grétka osem a Bibka desať. Príšerne to letí! Tým, že je Grétka druhá, tak ju stále vnímam ako také moje bábätko, ale už som si uvedomila, že bude mať deväť rokov a už by som sa mala pretransformovať.

Aká ste mamina? Kamoška alebo nad nimi držíte prísnu výchovnú ruku?

- Som mamina kamoška, občas som síce otravná, ale tak to dúfam, že všetci. (smiech)

V čom ste otravná?

- Nútim ich upratovať, aj keď ich motivujem peniazmi. Vymyslela som taký systém, že kto bude mať najviac dobrých bodov za upratovanie, dobré skutky, starostlivosť o zvieratá, o prírodu dostane čiarku. Súťažíme my tri baby a ktorá bude mať na konci týždňa najviac čiarok dostane 5 eur. Celkom dobre si na tom dievčatá zarábajú. A nútim ich cvičiť klavír. To mám doma totálnu opozíciu, ale zatiaľ som neustúpila, aj keď o tom uvažujem. Ja som na ZUŠku nechodila nikdy a teraz mi to veľmi chýba.

Čomu sa ešte venujú?

- Chodia do tanečnej skupiny, ktorú vedie jedna moja kamarátka. Je fantastická v tom, že podporuje aj deti, ktoré sú úplne hluché a na tanec nešikovné. Iné učiteľky by ich postavili do zadného radu, ona z nich spraví sólistov a všetci sú spokojní. Dievčatá sú aj športovo nadané, hrávajú tenis, vynikajúco behajú.

Ste aj vy taká aktívna v pohybových aktivitách?

- Behávala som, doma mám aj rotoped, na ktorý momentálne sadá prach. (smiech) Viem, že sa musím znova začať hýbať, no prvý krát v živote som v takej fáze, že keď si to predstavím, je mi fyzicky zle. Aj teraz mám v kufri auta tepláky a tenisky. A nič.

Viem, že ste aj veľká fanúšička zdravého jedla.

- Som veľmi aktívna v teoretickej, ale aj v praktickej rovine. Minulý rok som však mala hrozné sínusoidy. Desať kíl hore, desať kíl dole. Skúšala som rôzne detoxy. Množstvo vecí aj fungovalo, ale hneď ako som sa dostala do starých koľají, čo sa týka stresu, tak šlo všetko naspäť. Je to taká moja osobná výzva. Andrejka Karnasová mi stále hovorí, že je to všetko v hlave, že si musím dať najprv do poriadku ju a potom to pôjde.

Máte toho v hlave veľa nevysporiadaného?

- To mám odjakživa. Ja som buď striktná alebo som labužníčka a jem piate cez deviate. Bioženy mi to na zájazdoch kazia, dávajú si pizze, šúľance s makom, halušky. Sú ako kyseliny, ale čo ony zjedia to ja priberiem.

Zajedáte stres jedlom?

- Neviem či stres. Mňa to baví, milujem jesť, baví má táto činnosť, baví ma stolovať. Je mi ľúto, keď je tanier prázdny. Jedlo je pre mňa slasť.

Mimoriadne sa angažujete v sociálnej sfére. Ste ambasádorkou niekoľkých projektov predovšetkým pre deti. Nedávno ste boli aj u nás na východe predstaviť kampaň Druhý krok, ktorý by mal zastaviť šikanovanie na školách. Stretli ste sa ja vy osobne so šikanovaním?

- Na základnej škole sme mali taký problém, ale nie priamo v našej triede. Vtedy to ani nikto nenazval šikanovanie. Chalani obchytkávali baby a na druhom stupni sú už tie dievčatá naozaj vyzreté. Dodnes si pamätám tú traumu, keď traja chalani chytili jednu babu v šatni alebo v triede a vymakali ju na intímnych miestach. Našťastie chlapci z našej triedy to nikdy nerobili. Dodnes tomu nerozumiem ako je to možné, ale oni si nás dokonca chránili. Dnes to šikanovanie vnímam skôr cez materiálno. Vidím ako si deti porovnávajú, kto má čo oblečené. Pripadá mi to strašne hlúpe a som veľmi smutná, keď sa deti trápia kvôli takýmto somarinám.

Vaše dievčatá by sa vedeli ochrániť? Prípadne ochrániť niekoho iného?

- Niekoho áno, neviem či seba. Grétka je totálna terénna sociálna pracovníčka, ale či by zabojovali samé za seba, tak to asi nie. Aj tam, kde by sa mohli vyjadriť alebo pochváliť sa sťahujú do úzadia.

Sú deti ochotné zamyslieť sa nad týmto problémom?

- Určite áno. Už máme aj konkréte výsledky. Učiteľky nám ďakujú. Som pyšná, že som ambasádorkou takéhoto projektu. Dokonca zapadá do mojej problematiky, keďže po ukončení sociálnej práce pokračujem v doktorandskom štúdiu a pripravujem záverečnú prácu, ktorá by sa mala týkať práve tejto témy. Je síce pravda, že vtedy sa mi zdalo, že to zvládnem ľavou a zadnou a dnes mi občas dochádza dych, ale vlak je už rozbehnutý. (smiech)

Stíhate vôbec relaxovať?

- Ale áno, aj keď mám niekedy pocit, že bežím ako splašená koza a potom sa musím sama seba pýtať, či to má význam. Našťastie si väčšinou uvedomím, že to význam má, ale relaxujem veľmi rada. Ja som v podstate lenivý človek, rada spím, hlavne v aute, keď ma niekto vezie. Milujem aj zájazdy s predstaveniami, na nich si výborne oddýchnem alebo v kine, v divadle, pri dobrom jedle a víne.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.