Veľká sympaťáčka, baba do koča i do voza. Bije bandu s jedenásťročnou dcérou Lujzou, ktorá jej radí, čo na seba. Zbožňuje svoju prácu a cestovanie, užíva si vek "kvitnutia" a nebránila by sa ani ďalšiemu dieťaťu. Andrea Karnasová priznáva, že má podrezaný jazyk a je značne sebavedomá, no v dnešnej dobe to vraj ani inak nejde.

Do Košíc ste zavítali v rámci predstavenia Všetko o ženách. V akom zmysle si najviac užívate svoju ženskosť?

- Nedá sa to presne definovať. Je to taký nehmotný pocit niečoho mäkkého... Hovorím to veľmi pocitovo, pretože veľakrát neviem svoje pocity presne pomenovať slovami a ľudia čakajú, že všetko musí mať nejakú presnú škatuľku a nálepku. Podľa mňa je na ženstve veľmi krásne najmä materstvo. Ale aj keď žena nemá dieťa, disponuje nehou, inak vníma svet... Muži sú racionálnejší, možno pragmatickejší a praktickejší... Lenže ako sa na druhej strane hovorí – Cherchez la femme, takže ani my zase nie sme úplne neschopné princezničky či kvetinky, ktoré nič nedokážu.

Vraví sa, že my ženy máme i šiesty zmysel.

- Presne tak. Práve preto, že máme o jeden zmysel naviac, môžeme mužov lepšie podporovať, pomáhať im v nejakom smere a je úžasné, keď sa naša energia dokáže vzájomne prepojiť. A i napriek tomu, že my ženy máme aj každý mesiac svoje hormonálne záležitosti, že rodíme a deväť mesiacov tehotenstva je pre telo veľmi náročných, mám pocit, že to v istých oblastiach máme predsa len jednoduchšie. Spoločnosť totiž od mužov očakáva, že budú silní, všetko zariadia, zabezpečia rodinu... Verím tomu, že to je veľký tlak.

Považujete samu seba za silnú ženu?

- Áno. Do istej miery. To však neznamená, že zvládnem celkom všetko. Aj ja som veľakrát unavená a je to často náročné, ale nerúham sa, lebo mám zdravú dcéru. Snažím sa tešiť zo života a všetko si spríjemňovať. Pretože aj keď sú občas i ťažšie chvíle, spoza každého mraku raz vyjde slniečko, tak sa toho držím. Momentálne máte pre ženu asi ten najkrajší vek. Užívate si to? - Povedzme, že medzi tridsiatkou a päťdesiatkou je naozaj asi pre ženu najkrajší vek. Nejako to však neriešim. Lenže nedávno mala dcéra jedenásť rokov a na nej najviac vidím, že zrejem. Inak to nejako necítim. Možno ma síce chrbátik občas viac bolí, lenže ja zase necvičím, takže to aj preto, nielen kvôli zrelosti. (Úsmev.)

Keď sa na seba pozriete v dvadsiatke a teraz, v čom vidíte najväčší vývoj?

- Jednoznačne v tom, že už viem, čo chcem.

A čo teda chcete?

- Zdravie, lásku, šťastie na celej zemeguli. A nevyhrala som žiadnu Miss, takže mi to nenakázali hovoriť. Človek až skúsenosťami zistí, čo sú tie pravé priority. Samozrejme, každý ich máme inak usporiadané, ako aj hodnotový rebríček, ale ja si hovorím, že by som už nechcela mať ešte raz dvadsať rokov. Bolo to fajn obdobie, ale teraz mi je lepšie. Asi zatiaľ najkrajšie. Žena v tomto veku najviac kvitne, najviac je všetkého plná. (Úsmev.)

Teraz by bol aj ideálny čas na ďalšie dieťa.

- No áno. Takéto veci však nikdy neplánujem. Neviem, čo pánbožko pre mňa pripravil, čiže ja prijmem, čo je v mojej knihe napísané.

Ako by prípadný príchod nového súrodenca vnímala Lujza?

- Ona je v pohode. Spokojne. Nemá problém so súrodencami.

Riešite teraz nejaké pubertálne prejavy?

- Fakt je, že drzosť. Tou som si však prešla aj ja, tak si len stále poviem, že zamysli sa nad sebou, aká si ty bola v jej veku a až potom rieš. Snažím sa jej byť aj kamarátkou, aj autoritou, aj keď nie vždy to úplne funguje. (Smiech.) Myslím však, že Lujza nie je nejaké extrémne náročné dieťa. Je v pohode, dá sa s ňou dohodnúť a ani by som nechcela mať dieťa, ktoré budem stále formovať podľa seba. Má predsa svoj život, dostala svoj dar do vienka a samozrejme, že ju môžem naučiť základné spôsoby, ale zvyšok, to už je na nej... Sme taká v pohode demokratická dvojka.

Zvykne vás niečím zaskočiť?

- Pravidelne míňa moju drahú voňavku, no na to som si už zvykla. Má aj svoje normálne dievčenské, ale ona proste musí mať maminkinu najdrahšiu, lebo tá jej najviac vonia. Na druhej strane si však hovorím, že vie, čo je dobré. (Smiech.) Minulý rok ma prekvapila otázkou, ako sa robia deti a či je to pravda, že sa to takto robí. Nemohla som jej klamať. Veď čo som jej mala povedať, keď mala desať rokov, že nie, to bocian nosí deti? Zdalo sa mi to čudné, tak som jej povedala, že je to pravda, na čo ona zareagovala, že fuj. Tým ma trošku zaskočila, lebo ja som o takýchto veciach v desiatich rokoch ani netušila. Teraz je to však celé posunuté, riešia to spolužiaci v škole, ktorí majú starších súrodencov... Nemyslím si, že treba niečo tabuizovať. Potom to deti zbytočne láka a zakázané ovocie najviac chutí. Takže sa s ňou snažím diskutovať o všetkom a všetko jej vysvetľovať, lebo doba je aká je, a okolo sú všelijaké nástrahy. Vždy boli, ale mám pocit, že teraz je ich viac.

Ste už vlastne také dve parťáčky?

- Sme. Ona je však taká odmalička. Keď mala pol roka, tak sme išli na dovolenku do Grécka a úplne v pohode to zvládala. Spala, papala... S ňou sa super cestuje, nie je vôbec problémový typ, ako niektoré deti. Vlani v Taliansku mi kúpila nočnú košieľku. Síce potom povedala, že jej za to musím vrátiť peniaze (smiech), ale bolo to milé. A večne ma nahovára, čo si mám kúpiť.

Čiže nemusíte mať strach, že nebudete trendy. Vďaka nej máte skvelý prehľad o módnych výstrelkoch.

- Veru. Fičí na tom na internete. Samozrejme, že má heslá, čiže sa nedostane všade, ale také veci ako módu už rieši vo veľkom. Nebránim jej, lebo veď my baby sa rady parádime a pokiaľ je to len toto, tak je to úplne v poriadku.

Ste známa tým, že veľmi rada cestujete. Aké máte najbližšie plány?

- Milujem cestovanie. V novembri sme boli so Zuzkou Vačkovou v Londýne, čo bolo príjemné oživenie každodennosti. Teraz však uvidím, pretože asi až v lete sa mi podarí niekam vycestovať. Pracovne som dosť zasekaná. Neviem si však veci plánovať. Je to hrozné, ešte som sa to stále nenaučila. Riešim to vždy pocitovo a zatiaľ to vždy vyšlo. Vždy sme mali kde spať a nejako sme sa dopravili. Asi to však bude Európa, ja ju zbožňujem. Samozrejme, lákajú ma aj exotické krajiny a mám priateľku v Izraeli, tak to je také celkom horúce...

Nepôsobíte ako typ, ktorý by chodieval na dovolenky cez cestovky...

- Naozaj len výnimočne. Väčšinou preto, že mám kade-tade množstvo priateľov a známych, sa snažím zabezpečovať si pobyty cez nich. Alebo idem intuitívne. Preferujem skôr intímnejšie pobyty, nemám rada veľké hotely. Pre mňa to nie je dovolenka. To môžem ísť rovno v Bratislave do akvaparku a byť tam zavretá v jednom priestore. Rada však žijem s domácimi, rada sa zaraďujem medzi nich a tvárim sa, že k nim patrím. Rada tiež chodím do miestnych reštaurácií a nie, že ma čaká v hoteli veľkovývarovňa.

Spomínali ste, že máte momentálne veľa práce. Čo vás aktuálne najviac zamestnáva?

- Veľa času trávim v dabingu. Dabujem veľmi zaujímavý poľský seriál Lekári, ktorý je úžasne natočený a poľskí herci sú skvelí. Naozaj sa máme čo učiť. Pripravujeme tiež divadelné predstavenie z dielne pána Silvestra Lavríka. Už síce mala byť premiéra, no presunula sa, ale platí to. Zase sa má tiež začať točiť seriál Kolonáda.

Plus Panelák.

- Veru, plus Panelák. To už ani nevnímam ako prácu, tam som už ako doma. Mám obrovské šťastie, že ma moja práca stále baví. Je to niekedy naozaj časovo náročné, sobota, nedeľa, sviatok, piatok... zatiaľ ma to ešte napĺňa, čo sa čudujem, že ešte nie som nejako extra unavená. Skôr ma to nabíja, napríklad v divadle reakcie divákov... Pre umelca je to veľká satisfakcia.

Ako pri veľkej časovej zaneprázdnenosti riešite Lujzu?

- Je tu mama, tatinko, priatelia... Navyše Lujza je nesmierne spoločenský typ. Občas je až hrozná. Napríklad, keď ideme domov zo školy, tak začne, že nechce ísť domov, ale niekam hocikam - na návštevu, alebo do reštiky... Zrejme tým, že je v tom vychovávaná, tak je po mne. Je to jasné.

V čom ešte vidíte, že je po vás?

- Rozhodne je po mne drzá. (Úsmev.) Lenže to ani nie je drzosť. Ja napríklad nie som drzá, ja som si vedomá seba, čiže som sebavedomá. Viem, čo som dostala, aký dar, že som dostala život a vážim si to a vážim si samu seba. Snažím sa dať najavo, keď sa mi niečo nepáči, hoci sú okolnosti, ktoré vám to nedovolia.

Nerobíte si takto zbytočne len veľa nepriateľov?

- Raz mi kvôli tomu v divadle nebola predĺžená zmluva, ale som tomu veľmi rada, lebo ma to posunulo dopredu a ďalej. Keď má človek strach, tak ho to zbytočne brzdí. Snažím sa hovoriť si, že strach je len v hlave, že inak neexistuje a len spoločnosť nás vždy niekam tlačí, čomu sa treba občas aj brániť.

Autor: Spracovala: Andrea Nitkulincová

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.