Herectvo ju uchvátilo už v detstve a ona sa mu úplne oddala. Zita Furková práve dnes oslavuje krásnych 75 rokov.
Nepatrí k umelkyniam, ktoré by mali tendenciu diváka podceňovať. Práve naopak, nesmierne si ho váži.
„Divák je veľmi citlivý. A rozpozná pravdivosť hercovej hry. Herectvo je živá filozofia. Je to dialóg medzi hľadiskom a javiskom. Je to forma hry, ktorou my herci očisťujeme nielen seba, ale najmä ľudí od nánosu smútku,“ vyznala sa pred časom v rozhovore pre denník Pravda dáma, ktorá má najradšej zo všetkých žánrov tragikomickú grotesku.
„Pretože taký je život. Na javisku divákovi nastavujeme zrkadlo, ktoré je dosť často pokrivené... V živote je to o čosi zložitejšie. Každý z nás je iný. Ale takisto, ako sa deň neskladá len zo svetla, ale aj z tmy, je to vlastne aj so životom. Je to balansovanie medzi smiechom a plačom. A také postavy ja mám najradšej.“
Hercove slzy padajú z mozgu
V práci sa vždy riadila myšlienkou Denisa Diderota, ktorý raz povedal, že hercove slzy padajú z mozgu.
„Táto jeho teória sa mi veľmi páči. Keď je symbióza emócie s rozumom, je to rovnováha, ktorú človek potrebuje pri každej činnosti.“
V súčasnej rýchlej dobe plnej seriálov sa trošku stratila. Úplne sa od nej však neizoluje, zahrala si napríklad primárku psychiatrického oddelenia v Ordinácii v ružovej záhrade či advokátku v Druhom dychu. Rýchlosť dnešného života ju však zaráža.
„Ak bude čas ešte rýchlejší, deň sa spáli ako fénix. Je stále kratší a kratší. Naháňame sa, zabúdame relaxovať... Dnešná doba veľmi znehodnocuje aj kultúru. A nemyslím iba divadelnú, ale kultúru bytia vôbec – architektúru, výtvarné umenie, bývanie, správanie - najmä politikov... Dúfam, že nás jedného dňa neprevalcujú roboty. A necitliví ľudia.“
Túži po krimiseriáli
Jej snom, keďže je veľkou milovníčkou kriminálnych seriálov, je zahrať si v niečom podobnom.
„Strašne rada by som si zahrala takú veľmi tajomnú, ale pritom normálnu postavu, napríklad slečnu Marplovú,“ priznala v jojkárskej relácii TopStar.
Herečka je známa svojím kladným vzťahom k východným filozofiám. Nie je jej preto cudzia ani meditácia.
„Nič však netreba brať dogmaticky, lebo každá dogma vyústi do choroby. Beriem si z každej filozofie citlivo iba to, čo mi pomáha prežiť. Meditácia vás zbavuje negatívnych myšlienok, ktoré ako supy búšia do podvedomia a narúšajú vám rovnováhu, schopnosť prežiť deň bez strachu a stresu,“ objasnila pre týždenník Život umelkyňa, ktorú skvelo dopĺňa jej manžel, výtvarník Milan Veselý.
„Manžela si nesmierne vážim, je veľmi vzdelaný, najmä v oblasti dejín a umenia. Veľa som sa od neho naučila... Mala som veľké šťastie na svojho partnera. Lebo, musím sa priznať, nemám najideálnejšiu povahu. Ale viem o nej a bojujem s ňou. Viem o svojich slabostiach. Myslím si, že aj manžel vie, že ja viem. A práve preto je ku mne tolerantný. Je to vzájomné. Nikto nie je ideálny. Preto je dôležitá úcta, tolerancia, porozumenie a trpezlivosť. Nechcem byť patetická a hovoriť, že láska, ale keď je, je to skvelé.“
Spolu majú dcéru Ninu, ktorá sa vydala za Schibetza, výtvarníka z Tel Avivu.
Chlapčenský typ
Zita Furková nikdy nepatrila ku prototypom ženskej krásy, no vždy vynikala.
„Veľmi som sa svojím vzhľadom nezaoberala, ani som tomu neprikladala význam. Bola som taký chlapčenský typ. Mala som viac kamarátov než kamarátok. Rodičia mojich spolužiakov chodili na mňa žalovať, že Zita vybila ich syna. Ale, napokon, zobral si ma výtvarník, tak asi som spĺňala jeho estetické kritériá a vyhovovala mu. A to je podstatné,“ skonštatovala dáma, ktorá si nerada robí vopred veľké plány.
„Človek mieni, Pán Boh mení. Chcela by som však žiť tak ako doteraz. Túžim po pokoji, láske, dobrej robote. Po zdraví. A o zdravie treba bojovať, starať sa oň. Mám za sebou veľa zdravotných komplikácií, ale asi mám veľmi silného anjela strážneho, ktorého si niekedy ani nezaslúžim.“
Hrala už ako štvorročná
K divadlu mala blízko už odmalička. Jej rodičia boli ochotníci, otec aj režíroval.
„Je pravda, že som začala hrať, keď som mala štyri roky. Myslím si, že človek je na scéne od príchodu na svet. Na scéne života. Zaujímavé je, že najprv plače – keď sa narodí, a až potom sa smeje.“
V roku 1962 absolvovala štúdium herectva na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Po skončení školy pôsobila dva roky ako členka činohry Divadla Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene.
Ďalšie sezóny strávila v Krajskom divadle v Trnave a v Divadle Andreja Bagara v Nitre. Od roku 1968-1971 bola členkou činoherného súboru DŠ v Bratislave. Do roku 1990 pôsobila v Divadle Nová scéna v Bratislave.
Nazrieť pod skafander
V divadle vynikajúco stvárňuje najmä rozporuplné, netransparentné charaktery, často v tragikomických situáciách.
„Nič ľudské mi nie je cudzie. So všetkými slabosťami, túžbami i krutou a tvrdou realitou. Vždy bolo pre mňa najdôležitejšie to, čo danou postavou chcem povedať. Mať odvahu prejsť chodbami svojho vnútra do úplného suterénu. Ísť na doraz, do hlbín ľudského ja, je ako ísť do skafandra, kde sa nemáte čoho nadýchnuť, iba vlastného dychu, ktorý vás niekedy môže aj zadusiť. Takisto je fantastické, že tá túžba hľadať a objavovať vás vynesie niekedy až na Mars. Na jednej strane je to teda potápanie, na druhej vzlietnutie. Obnažovať podstatu človečieho ja je však veľmi krehká záležitosť,“ vyznala sa pre Hospodárske noviny.
Je tiež zakladateľkou Divadla Astorka Korzo '90. V rokoch 1990 - 1991 bola aj jeho umeleckou šéfkou. Je majiteľkou dabingových štúdií a videoštúdia. Okrem herectva sa venuje aj réžii a autorskej tvorbe.
Je nositeľkou ceny Igric za rok 1998 za herecký výkon v kategórii televízna dramatická tvorba, získala aj Zlatú slučku v roku 1998 za réžiu dabingu, Ocenenie Literárneho fondu za celoživotné dielo a v roku 2007 výročnú cenu Literárneho fondu. Predvlani jej bola slávnostne odovzdaná cena Kvet Thálie.
Okrem umeleckých aktivít stála aj pri zrode neformálneho ženského hnutia Urobme to!
Proti bulváru
Pred časom spolu s inými mediálne známymi osobnosťami podpísala vyhlásenie proti bulvárnym médiám a ich zásahu do súkromia ľudí.
„Nie je však bulvár ako bulvár. Zásadne som proti tomu, aby sa robila propagácia smrti alebo sa zasahovalo do súkromia ľudí. Viem, že herci, politici a iné médiami prezentované osobnosti vzbudzujú veľký záujem spoločnosti, ale do spoločnosti podľa mňa nepatrí, či jem doma za zatvorenými dverami zemiaky alebo pečenú hus. Považujem to za netaktné a lacné vytĺkanie peňazí na úkor ľudí, ktorému by mala zabrániť legislatíva. Na jednej strane je propagácia v médiách veľmi potrebná, ale odcudzujem nedôstojné zaobchádzanie a zneužívanie svojej profesie na úkor inej.“
A čím žije herečka v súčasnosti?
„Vyžívam sa v záhrade a taktiež v čítaní. Samozrejme, venujem sa svojmu vnúčikovi Nathankovi a pripomínam si moje a dcérino detstvo.“
Autor: Spracovala Nit
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
