Pred dvoma týždňami oslávil päťdesiatku. Prelomový vek, kedy sa množstvo ľudí má potrebu obzrieť, čo za nimi ostalo. Režisér a scenárista by sa pokojne mohol už len obzerať, no jeho láka stále tvoriť, aj keď časy, keď to išlo samo, odišli do zabudnutia.
Vek príliš nerieši, teda minimálne sa o to snaží, aby nepodľahol ilúzii, že už nie je ničoho schopný. „Oveľa viac som riešil štyridsiatku, vtedy som pochopil, že tráva nie je taká zelená, ako bývala kedysi. Dosť ma to prekvapilo,“ vysvetľuje režisér.
Ako dieťa nemal jasno, či by sa chcel venovať filmu, alebo byť smetiarom či rušňovodičom. On jednoducho chcel byť dieťaťom a fakt, že by mal byť raz dospelý a starý, bol nepredstaviteľný.
„Zbytky detstva v sebe udržujem doteraz, ale v štyridsiatke som si uvedomil, že to nemôžem robiť donekonečna, že sa nemôžem stále cítiť ako malý chlapec.“
Dobre už len bolo
Tri roky po štyridsiatke prišla kríza osobná aj tvorivá: „Dovtedy som mal skutočne krásny život, všetko stúpalo nahor, pekne to do seba zapadalo. Začalo to v osemnástich, keď som sa dostal na FAMU.“
A skončilo neúspechom filmu Tmavomodrý svet v zahraničí. „Niekedy v tom čase som nadobudol pocit, že dobre už len bolo a kamarát mi odporučil psychiatra v Bohniciach,“ priznáva bez okolkov Jan Svěrák pre portál ihned.cz.
A nezostalo len pri odporúčaní: „Pán doktor Radkin Honzák je borec. Dal mi notes a povedal mi: 'Štrnásť dní si budete zapisovať každý deň tri veci, ktoré sa vám podarili, a ďalšie tri, ktoré vás v ten deň potešili.' Aby som si uvedomil, že na svete je tiež niečo dobré. A ja som si to poctivo zapisoval. Niekedy mi dalo vážne zabrať vymyslieť dať tých šesť vecí dokopy.“
Za úspech sa platí
Našťastie ho upokojilo, že pocit vyhorenia vlastne nie je až taký neobvyklý a v produktívnom veku ním trpí množstvo ľudí. Navyše sa po rokoch začal venovať konečne sám sebe.
„Dôležité boli aj stretnutia s psychologičkou. Viedla ma, nedávala hotové odpovede, aby malo to poznanie väčší zmysel, musel som naň prísť sám.“
Sedenia u psychiatra a psychológa neboli márne. Jan Svěrák sa vďaka nim zbavil pocitu tlaku na svoju osobu.
„Naozaj som sa zbavil strachu z toho, že budem musieť zaplatiť všetky predchádzajúce úspechy. Že žiadny účet nepríde, lebo život nie je krčma. Naučil som sa lepšie zvládať prehry. A prišiel som aj na to, že môj stres môže pochádzať z toho, že hrám príliš veľa rolí.“
Byť sám sebou
Otec, syn, manžel, kamarát, scenárista, byť plnohodnotným človekom v každej jednej pozícii si naozaj vyžaduje veľkú dávku energie a často je výsledok akýsi neurčitý.
„Je to náročný multitasking, preto mi je napríklad najlepšie, keď som v zahraničí, kde som len režisér alebo len producent alebo idem na chalupu, kde píšem a som len scenárista. Keď som doma viem, že dobrý film neurobím, pretože nemôžem byť dobrý otec, manžel, kamarát a zároveň scenárista.“
Aj napriek uvedomeniu si, kde je všade je problém a že už netreba nikomu nič splácať, podvedomie pracuje.
Šťavnaté bolo alebo bude
Pri každom ďalšom filme sa Svěrák modlí, aby dobre dopadol. Aj jeho ostatný počin, rozprávka Traja bratia je však úspešná.
Na nedávnom odovzdávaní cien Českého leva získala tri ocenenia.
„Každý filmár má obdobie v kariére, ktoré je najúprimnejšie a najšťavnatejšie. V tej dobe vytvorí jeden, dva, tri filmy, ktoré sú tie pravé. Bojím sa to vysloviť, ale ak som také šťavnaté obdobie kedy mal, bolo krátke a už je preč. V lepšom prípade som ho nikdy nemal, takže je stále nádej, že by mohlo prísť.“
Syn a otec. Svěrákovci sú pri práci nerozlučná dvojka. Foto: idnes.cz
Autor: Spracovala: Mal
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
