Z mnohých hercov chceli mať rodičia lekárov či právnikov. Dokonca by často privítali skôr akékoľvek „normálne“ povolanie ako hranie. V prípade Viery Strniskovej to bolo rovnaké. Otecko lekár túžil mať zo svojej dcéry lekárku. Umelecká duša sa však predrala na povrch a divadelné a filmové umenie získalo výbornú a uznávanú herečku.
Mohla si užívať uznanie a slávu, no obe tieto súčasti úspechu nenávidela. Rozhovory prakticky neposkytovala, hoci ju o ne novinári žiadali so železnou pravidelnosťou. Najdôležitejšia bola pre ňu vždy úcta divákov, nie humbug okolo.
„Divadlo bolo pre ňu tým najdôležitejším. Patrila k šťastným ľuďom, vykonávajúcim prácu, ktorú naozaj milujú. To sa podarí málokomu,“ vyznala sa dcéra Jana, ktorá si túto profesiu zamilovala rovnako ako jej mama.
Skoro lekárka
Narodila sa do lekárskej rodiny v Hlohovci na konci októbra. Jej otec bol uznávaný a v meste mimoriadne obľúbený. Keď jeho Vierka podrástla, chodievala na návštevy k pacientom s ním.
Už v prvej triede sa prejavoval jej herecký talent, ktorý sa o slovo prihlásil aj počas vystúpení ochotníckych súborov v meste.
Po gymnáziu sa však žiadne štúdium herectva nekonalo, na žiadosť otca nastúpila Viera Strnisková na štúdium všeobecného lekárstva. Pre jej umeleckú dušu, to však nebolo ono, rovnako ako pokus o štúdium práva.
Napokon na Filozofickej fakulte absolvovala štúdium divadelnej vedy a literárnej teórie. Paralelne so štúdiom začala externe pôsobiť v Štúdiu Novej scény.
Traja muži
Krátko na to sa herecké ponuky začali hrnúť zo všetkých strán a neprestali až do roku 2008, keď sa rozhodla herečka odísť do zaslúženého dôchodku.
„Herectvo je to najneslobodnejšie umenie, ktoré jestvuje, so závislosťou všetkého možného aj nemožného. Herec sa musí prispôsobovať obdobiam, nie každý má šťastie, že môže výsostne dávať, keď je plný tvorivej sily,“ spokojne bilancovala svoj profesijný život.
So súkromným to však nebolo také ideálne. Stihla sa trikrát postaviť pred oltár a na svet priviedla dve dcéry, jednu z prvého a druhú z druhého manželstva. Štyri roky dokonca tvorila pár s režisérom Pavlom Hasprom.
Zahľadela sa však do iného, a tak nasledoval rozvod. To si už na režiséra brúsila zuby Soňa Valentová. Tá s ním našla svoje životné šťastie.
Všestranná
Obe herečky sa rešpektovali, no priateľkami sa nikdy nestali.
„Prišlo aj k tomu, že nás obe v jednej inscenácii režíroval môj manžel, no nebol s tým žiaden problém. Bola to veľmi dobrá a pracovitá herečka, no je pravda, že bližšie som ju nepoznala,“ prezradila pre médiá Soňa Valentová.
Bližšie ju nepoznal prakticky nikto, svoje súkromie si úzkostlivo strážila nielen pred médiami, ale aj pred kolegami. Tí si ju vážili najmä pre jej obrovskú profesionalitu a pracovitosť.
Jej výsostné úlohy boli matky. Tých stvárnila skutočne neúrekom, no rada tvorila aj pre deti. Tie ju po celé desaťročia vnímali napríklad ako láskavú a múdru kráľovnú víl, sestru Soľného kráľa v rozprávke Soľ nad zlato.
„Milovala rovnako komediálne ako dramatické úlohy, najviac však citlivú Blanche du Bois v hre Električka zvaná túžba,“ spomína dcéra.
Žila pre vnúčatá
V súkromí ju obklopovali vnúčatá a pravnúčatá, ktorým podľa dcéry Jany stihla dať mnoho babičkovskej lásky.
„Pečenie koláčov jej veľmi nešlo, ale vyvárala im veľmi rada a tiež sa s nimi často zhovárala. Vždy, keď sa do rodiny narodil nový človiečik, bola veľmi šťastná. Dokonca už mala aj štyri pravnúčatká. Všetci sme ju milovali,“ vyznáva sa jej mladšia dcéra.
Okrem prítomnosti vnúčat ju mimoriadne tešila aj jej záhradka. Pestovala v nej milované ruže a muškáty:
„Veľmi rada kŕmila hrdličky, zvykli si k nám lietať.“
Dnes už svoje milé osoby a veci sleduje z hereckého neba, kam sa pobrala posledný augustový deň roku 2013 vo veku 83 rokov.
Autor: Spracovala: Mal
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
