Do Košíc prišiel po dlhých rokoch a pozastavoval sa nad tým ako veľmi sa zmenili. Dokonca vraj k lepšiemu, čo je od človeka, ktorý žije v Bratislave a rovnako doma je aj v Prahe vierohodný kompliment. On sa naopak nezmenil ani za mak. Rovnaké gestá, mimika, humor, rovnako si vie na počkanie vystreliť sám zo seba aj z druhých. Milan Markovič je skrátka výborná značka ešte od čias svojej šou Večer Milana Markoviča. Jediné čo mu prekáža je, že zo seba nedokáže zlepiť nálepku humoristu zaoberajúceho sa politikou a s averziou sa pozerá aj na ľudí, ktorí ho v 72 rokoch taktne označia za skôr narodeného. „A čo som ja nedonosený?"

Musím začať obligátnou témou noviniek, keďže chýry o vás sem na východ akosi neprichodia. Ako si žije Milan Markovič?

- Bezmála nad pomery, povedal by som, keby nehrozilo, že ma národ znenávidí. Robím len to, čo chcem, ako chcem a kedy chcem, dobre sa bavím a ešte mi za to platia.

Naposledy ste sa masovo v masovokomunikačných prostriedkoch objavovali hádam pred desiatimi rokmi. Keďže ste zo vzduchu žiť nemohli, to by sa už o vás dávno písalo, čomu ste sa venovali?

- Humoru, zábave. Ibaže väčšinou v Česku, keďže treba ísť tam, kde je záujem a kam človeka zavolajú. Spolupracujem s dvoma agentúrami pri tvorbe, dramaturgii a moderovaní tzv. spoločenských večierkov, ale v Bratislave hrám v Divadle Aréna a čo je podstatné, založil som kabaret, ktorý tu (po zatvorení Tatra revue) 43 rokov neexistoval.

Viem, že s ním plánujete po prvýkrát prísť aj do Košíc.

- MM Kabaret nie je žiadna novinka. Tento žáner má vo svete bohaté zastúpenie. My sme sa ho rozhodli obnoviť, keďže tu nič také nie je už roky. Košice sú v pláne niekedy na konci marca. Uvidíme, ako sa dohodneme.

Hovoríte v množnom čísle. Spolupracujete zo zostavou známou ešte z televíznych čias?

- Sme piati páni. Hudobníci Páni bratia, ja, Alexander Gerič, ktorý robí fotografa, kúzelníka aj webmastra a Jaro Ďuríček ako nemý pomník Tatra revue, teraz oslávil osemdesiatku. A aby sme si trošku znížili vekový priemer aspoň pod sedemdesiat, tak tam máme dve šikovné dievčatá. Teda na každom predstavení iba jednu, keďže sa alternujú.

Pre kabaret je príznačné, že sa v ňom pohybujú sporo odeté slečny.

- (smiech) Tak keby bola špeciálna požiadavka možno by sme sa ani nebránili, ale poviem vám, strašne drahé sú tieto dievčatá.

Zostali ste verný politickým témam?

- Je to podstatne pestrejšie. Viete, ja už som raz a navždy poznačený. Som niekto, kto mal stále v ústach politikov. Raz za mnou prišla staršia pani aj s manželom. Vraj sa fantasticky zabávali, starkému až slzy tiekli, ale prečo som ani raz nespomenul toho Mečiara, to nedokázali pochopiť.

Už počas Večerov Milana Markoviča ste boli priekopník v tom, že ste príliš nerozlišovali javisko a hľadisko. Sedávali ste pri hosťoch na schodoch, aktívne ste do diania zapájali aj publikum. Nie každý má na to guráž. Čo ak mu to tí ľudia nedajbože pokazia, zle zareagujú.

- Práveže to divákovi vnukne punc jedinečnosti. Dokonca aj teraz nemáme sedenie v hľadisku, ale pri stoloch a ľudia sa môžu presúvať podľa ľubovôle. Divák si je sám sebe pánom, lebo povedzme si pravdu, keď si pred vás sadne basketbalista, môžete ísť rovno domov. Ľudia sa chcú deliť o dojmy, rozprávať si, čo sa im páčilo a čo zas nie. Ja to podporujem. Aj keby mi dávali neviem aké peniaze, budem preferovať stretnutie so živým divákom. Je to síce ťažšie, ale stojí to za to.

Je značka Milan Markovič stále taká populárna ako v časoch kabaretných televíznych večerov?

- Popularita je nebezpečný pojem. Nemusí mať veľa spoločného s hodnotami. Zato však vždy prináša stratu súkromia a ohrozenie zdravia stresom. Ušiel som z toho na poslednú chvíľu.

Nedali by ste sa opäť nahovoriť na podobný druh relácie? Určite by bolo aj v týchto časoch o čom.

- Na Slovensku nepoznám takú televíziu, v ktorej by som sa dobre cítil. A ktorá by prahla po mojej tvorbe. Keď navyše uvážite, že aj Česká televize vysiela Wericha či Horníčka veľmi poskromne a radšej po polnoci, tak je asi zrejmé, že pre mňa a pre mnohých môjmu naturelu blízkych sú tieto cesty neschodné.

Ľudia vás za satiru vtedajšej doby milovali, politickým predstaviteľom ste zrejme pekne dlho ležali v žalúdku.

- To je vždy tak: ak ste za niečo, musíte byť aj proti niečomu. Ak vás zbožňuje celý svet a nemáte oponenta, niečo nie je v poriadku.

Zaujímate sa aj dnes o politickú situáciu v krajine?

- Žijem na Slovensku (hoci je až zarážajúce, koľko ľudí o tom pochybuje), takže si pochopiteľne nemôžem nevšimnúť všetky okolnosti toho života. Máte pravdu, že materiálu pre podobné programy, ako bol ten môj, by bolo nadostač. Problém však je ten, že nikto to tu už robiť nechce a najmä ani nevie. Nie sú predovšetkým dramaturgovia, ktorí by to chceli a vedeli robiť. Ktorí by našli takých autorov, interpretov a vedeli s nimi pracovať. To by totiž chcelo osobnosti. A tie sú až príliš nevhodné pre režim, kde politika prevalcovala kultúru – aspoň tú, ktorá jej odmietla slúžiť.

Veľmi veľa sa vyskytujete aj v Čechách, nikdy ste nezvažovali, že by ste tam možno mali väčší pokoj a pohodlie?

- Tak to aj je. A ľudia ma tam podstatne viac poznávajú ako na Slovensku. Nie je to však „popularita", ktorá by ma nejak obmedzovala, pretože po troch-štyroch dňoch zas cestujem domov, kde ma zas nikto neotravuje, lebo si myslia, že sídlim v Česku. Ideálny stav.

Keď sme už pri tom pokoji a pohodlí, počas dohadovania rozhovoru mi správy od vás chodili zásadne o druhej až tretej v noci. S vami musí byť radosť zdieľať jednu domácnosť, keď „kuvikáte" uprostred noci.

- Tuším posledný „kuvik", s ktorým som si v tomto rozumel, bol Jaro Filip. Naopak teraz sme sa dohodli na jednej spolupráci s Františkom Ringom Čechom, ktorý vstáva už o tretej ráno, čo je čas, kedy ja idem spať. A keď ja ožívam, on zaľahne. Som zvedavý, ako toto bude fungovať. (smiech)

Zdedili po vás workoholizmus aj deti?

- Ale to predsa nemá nič spoločné s workoholizmom! Azda si nemyslíte, že ja takto pracujem od rána až do neskorej noci! Určite nie som taký pracovitý ako mnoho iných, usilovnejších ľudí. Len tie moje produktívne hodiny sú posunuté do obdobia, keď už ľudia väčšinou spia. Viem, že aj Petr Hapka išiel do pyžama až keď mu ráno začali rachotiť smetiari pod oknami.

Ovplyvnila deti vaša práca?

- No veru, zdá sa, že moju dcéru značne. Už takmer dvadsať rokov žije v Kanade, kde niekoľko rokov v rozhlase a teraz už tuším štyri roky vo vancouverskej televízii má svoju šou, ktorá vyšla z princípov môjho niekdajšieho programu Milánium v bývalom Rádiu Twist. Myslím, že je tam jediná, ktorá uspela bez toho, aby angličtina bola jej materinský jazyk. Syn síce tiež pracuje v televízii, ale on je rodený organizátor, takže robí producenta.

Aký ste boli otec?

- Určite nie taký, aby som sa mohol vydávať za vzor. Dvadsaťdvaročný otec (hoci čerstvo doštudovaný pedagóg), to nikdy nie je ideál. Navyše pre časté zájazdy a iné povinnosti, ktoré ma často udržiavali mimo domov, nebolo veľa možností dopracovať sa k vychovávateľskej genialite.

A aký ste teraz? Prichádzajú za vami deti ak majú nejaký problém, alebo sa to už presunulo na vnúčatá?

- Keď má chlapčisko 24 rokov, ťažko ho ešte označovať ako „vnúča". A vnučka pomaly končí gymnázium. Avšak s nimi, rovnako ako so synom a dcérou, máme asi až závideniahodné vzťahy.

Ešte stále ste gurmán alebo ste podľahli nejakému diétnemu trendu?

- Som zdravý, takže na diétu nie je dôvod. Avšak vďaka mojim najsilnejším výživovým ovplyvňovateľom (moja dcéra a kamarát Igor Bukovský) som naďalej živený tak chutne a zároveň tak zdravo, že sa ma zrejme tak skoro nezbavíte.

Keďže veľa pracujete doma, vyžadujete nejaké špeciálne pracovné prostredie? Umelci pracujúci z domu bývajú tvrdým orieškom pre manželky aj deti.

- Naopak. Doma bývam otravný, a tak všetci sú vždy radi, keď na pár dní vypadnem. Ale zas až tak veľmi doma nezavadziam. Som „zašitý" v pracovni obklopený všetkým, čo nevyhnutne potrebujem k práci. Netypický som azda len tým, že mojimi múzami nie sú ani cigarety ani alkohol.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.