Oslava dvadsaťpäťročnice, ktorú si KDH zorganizovalo v Nitre, pekne poukázala na jednu z abnormalít v slovenskej politike. Jubileum, na ktoré môžu byť právom pyšní, slávili len aktuálni straníci. Z veľkých postáv minulosti, ktoré hnutie, jeho politiku i tvár celkom zásadne formovali, nebol prítomný nik.
Je to až absurdné, veď obsahom výročia je krátke takpovediac znovuprežitie histórie, jej prijatie so všetkým dobrým i zlým, čo ju tvorilo. Ale nie na Slovensku.
Čarnogurský, pre mnohých stále prvá asociácia, keď sa povie KDH, pozvanie neprijal, pretože „nevidím zmysel, aby som tam sedel na slávnosti. Vystúpil som z KDH a na jeho fungovanie mám i naďalej kritický názor".
Príznačné. Tento otec zakladateľ, podobne ako ďalší významní odídenci, čo boli pozvaní - Mikloško, Dzurinda - skrátka nevie stráviť, prehltnúť rozpory, ktoré s KDH má dnes, či mal v bližšej minulosti.
To, na čom sa títo traja s KDH rozišli - u každého to bolo čosi iné - je pre nich podstatnejšie a žije v ich spomienkach a dušiach intenzívnejšie, než všetky zápasy, ktoré spolu vybojovali, a spoločné zážitky, ktorými písali, na slovenské pomery rešpektuhodnú históriu hnutia.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
