Vďaka účinkovaniu v troch dieloch komédie Kameňák je pre väčšinu divákov predovšetkým Vilmou Novákovou, svojráznou učiteľkou a manželkou policajta v podaní Václava Vydru. Jana Paulová je však oveľa lepšou herečkou, ako by sa mohlo na prvý dojem zdať a má na konte omnoho viac úloh v divadle či vo filmoch. A aj jej súkromný život je taký zaujímavý, že by pokojne mohol byť námetom pre film.
Kameňáková trilógia Zdeňka Trošku odjakživa vyvoláva rozporuplné reakcie. Množstvo divákov sa pri nich uhýna od smiechu, ďalšia, intelektuálnejšie naladená skupina, pohŕdavo krčí nosom. A v podstate aj Jana Paulová je v tomto smere akoby rozdvojená.
Netreba odsudzovať
Po každej premiére Kameňáku radšej odišla do zahraničia, aby sa vyhla negatívnym kritikám.
„Po prvej časti ma zdrvujúce reakcie tak šokovali, že než aby som chodila po kanáloch, odišla som radšej do Indie,“ prezradila raz herečka, no zároveň skonštatovala, že je pokrytecké odsudzovať tento film a jej účinkovanie v ňom.
„Je to moja obživa a inak sa živiť neviem. Pripadá mi v našich podmienkach smiešne, ako sa niekto hrozne rozhorčuje nad tým, že sa natočí ľudová komédia. Ale to, že sa točia vážne, hlboké témy povrchne, že sa polopravda vydáva za pravdu, a to sa celé tvári ako umenie, je podľa mňa omnoho horšie ako celý Kameňák, ktorý má jediný cieľ – pobaviť. Vtipy sú proste česká špecialita. Pri treťom pive ich rozpráva v krčme každý Čech,“ vysvetlila temperamentná blondínka, ktorá je inak povestná svojím optimizmom a neustálou dobrou náladou.
Ale aj cestovateľskou vášňou.
Má túlavé topánky
Aj svoje štvrtkové okrúhle, šesťdesiate narodeniny oslávila herečka mimo domova. S manželom – hudobníkom Milanom Svobodom – sa vydali do Indie. Túto krajinu má Jana veľmi rada a navštívila ju viackrát, no tentoraz sa tam po prvýkrát vybrala aj spolu s manželom, ktorému chcela poukazovať svoje najobľúbenejšie miesta.
No nielen Indiu má Jana prechodenú krížom-krážom. Túlavé topánky ju zaviedli na rôzne miesta.
„Milujem Áziu, prešla som Nepál, Srí Lanku aj Thajsko. Chcem sa vrátiť do Indonézie, ale aj do Mexika, kde som bola mnohokrát. Očarila ma Afrika, prešla som USA a veľmi by som chcela precestovať Južnú Ameriku, ale aj Bhután,“ porozprávala nedávno o svojich cestovateľských plánoch.
Dobrodružná povaha
Na nežne vyzerajúcu plavovlásku by však nikto netipoval, že je to dobrodruh, ktorý sa nebojí hádam ničoho.
Liezla už po skalách, skákala padákom a aj jej cesty do cudziny nie sú o ležaní na pláži, ale o skutočnom spoznávaní krajiny.
„Skrátka sa snažím ten život neflákať. Akonáhle sa dostanem do pokojných vôd, už sa mi vlúdi myšlienka, že by to chcelo skúsiť niečo nové. Lenže keď je človek mladý, myslí si, že zdravie je zadarmo. A ja si teraz postupne uvedomujem, že telo je krehkejšie a akékoľvek zranenia sa hoja dlhšie. Vlani v jeseni som chcela ísť na himalájsky trek do Bhutánu, a tak som si v lete v Grécku dala prípravný tréning. Ale po mesiaci som si natrhla stehenný sval. Nemohla som si ani sadnúť, ani ľahnúť a bolelo to štyri mesiace. Dovtedy mi ani nenapadlo, ako veľmi vás taký boľavý zadok môže limitovať. Takže v tomto mojom najneskoršom dospievaní už musím byť bohužiaľ opatrná,“ skonštatovala v rozhovore pre novinky.cz.
Hlavu má stále mladú
Šesťdesiatiny ju však nijako nedeprimujú. Nezaoberá sa tým a vek skrátka nerieši. Nemá v pláne ani veľké oslavy.
„Starnutie ako také mi neprekáža, pokiaľ ma práve nič nebolí, ale niekedy idem okolo výkladnej skrine, zbadám svoj odraz a skoro sa zľaknem. Hovorím si: Jé, to som ja? No to ti, Svobodo (manžel, pozn. red.) prajem,“ tvrdila nedávno, ako inak, so širokým úsmevom.
Na omladzovacie kúry sa však rozhodne nechystá. Vraj nemá dosť odvahy na to, aby sa nechala vyžehliť, lebo potom to vraj môže byť aj horšie.
Pre Janu Paulovú je podstatné to, že hlavu má stále mladú. A odvtedy, čo začala učiť herectvo na pražskom konzervatóriu, si to uvedomuje čoraz viac.
Na radosť nečakajte
Aj to svedčí o tom, že Jana Paulová pozerá na svet inou optikou – nadhľadom a optimizmom. A pozitívny prístup k životu by tiež mohla prenášať.
„Chcem žiť radostný život a pre mňa to znamená vedieť sa radovať zo všetkého, čo robím a nerozlišovať napríklad, že teraz je práca a potom si budem užívať. Niekedy som taká unavená, že neviem, ako zvládnem večerné predstavenie, ale potom tam napríklad stretnem Ivušku Janžurovú a hneď sa rozžiari slnko. Zase sa máme šťastne, a to sa potom prenáša aj do hľadiska. Každý deň je zázrak, ale niekedy si to začneme uvedomovať, napríklad až vtedy, keď prídu vážne zdravotné problémy. Moje heslo znie: Na radosť nečakajte, ale staňte sa ňou,“ vysvetľuje svoj postoj.
Dcéry sú aj kamarátky
Veľa radosti v živote však čerpá aj zo svojho šťastného, vyše 30-ročného manželstva a z dvoch vydarených dcér.
Nechce o nich síce veľmi rozprávať, pretože sa šoubiznisu dosť stránia, no je pyšná na to, že sú to všestranné, inteligentné mladé dámy s dobrým srdcom a sú to jej najbližšie priateľky.
Staršia Adela trávi s manželom veľa času v Indii, kde pomáhajú ako dobrovoľníci so školou pre siroty.
Mladšia Anežka síce ako dieťa chcela kráčať v matkiných šľapajach, ale potom zistila, že na herectvo nemá talent, a tak je z nej úspešná prekladateľka z francúzštiny a dokonca prekladá aj divadelné hry a v jednej si nedávno zahrala aj jej matka.
Neplánuje
S optimizmom sa sympatická herečka pozerá aj do budúcnosti. No žiadne plány si nerobí.
„To v žiadnom prípade. Som totálny fatalista. Mám pocit, že môj život už je za mňa naplánovaný, pretože nikdy nevymyslím to, čo sa mi prihodí. Takto som sa prvý raz dostala do Nepálu. Stretla som Standu Berkovca a on mi povedal, že ide s horolezcami do Himalájí na Mount Everest. Jednoducho som sa ho spýtala, či môžem s nimi a oni vraj môžem. Keby som ho nestretla, ani by mi nenapadlo niečo také podniknúť. Môj život sa od toho okamžiku začal odvíjať úplne iným smerom. Moje plány, proti tomu, čo mi pripravuje život, sú absolútne chabé a zbabelé.“
Fakty
Jana Paulová dostala umelecké gény už do vienka.Jej otcom bol operetný spevák, režisér a aj filmový herec František Paul, matka Eva Šenková bola speváčkou v Karlínskom divadle.
Po základnej škole teda Jana automaticky smerovala na umeleckú dráhu. Nastúpila na pražské štátne konzervatórium, no po dvoch rokoch odtiaľ prestúpila na DAMU.
„Ja som v umeleckom prostredí žila od malička a vlastne som si inú profesiu pre seba ani nevedela predstaviť. Koketovala som síce v divadelníctve s rôznymi oblasťami, no napokon aj tak zvíťazilo herectvo. Niekedy to možno trošku ľutujem, pretože si myslím, že som celkom schopná uvažovania a rýchlo sa učím, no už to je tak, ako to je,“ povedala.
No hoci bola dieťa umelcov, rozhodne to nemala v živote úplne ľahké: „Moja mamička bola veľký kritik. Bola dosť prísna a ani si nepamätám, že by ma niekedy chválila.“
Pred rokmi si vyskúšala, aké to je odísť z hereckej brandže. Kúpila si elektrickú gitaru a chodievala po Česku, hrala, spievala a tvrdí, že to bolo jej šťastné obdobie. Po piatich rokoch sa napokon vrátila k herectvu.
nov
Autor: Spracovala Nov
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
