Stačí povedať Emil Horváth a akékoľvek ďalšie vysvetľovanie je zbytočné. Výrazná osobnosť slovenského herectva, predstaviteľ mnohých filmových, divadelných i seriálových postáv, nezameniteľný hlas a ohromná charizma... Je zaujímavé, že hoci po otcovi dostal herecké gény do vienka, v mladosti sa vôbec nechcel živiť hereckým chlebíkom. No osud to zariadil inak. Vďakabohu. V rozhovoroch síce nechce pretriasať svoje súkromie, život s manželkou herečkou Vierou Richterovou, či syna Tomáša, no prezradil nám mnoho zaujímavého o sebe, o svojej práci, ale aj o tom, ako vníma Ivana Dolinského, ktorého stvárňuje v Búrlivom víne.

Uplynulé dni ste strávili na východnom Slovensku a v Košiciach aj v Prešove ste odohrali hru Štyria na kanape. Aké dojmy to vo vás zanechalo?

- Dojmy sú úžasné. Ale nechcem, aby to vyzeralo tak, že iba lichotím. Do Košíc chodím od svojej mladosti, jednak som tu kedysi režíroval v divadle, ale hrával som tu aj so Slovenským národným divadlom, predtým s Martinským divadlom, aj s Novou scénou. Toto je divadelné mesto, a to isté platí o Prešove. Hrali sme v oboch mestách po dve predstavenia, bolo vypredané, publikum bolo veľmi ústretové, tak čo iné môže človek povedať? Toto je aj zmysel našej práce, keďže v divadle je tá divácka odozva okamžitá a tie dojmy sú len najlepšie.

Ale nie je to tak, že tí ľudia prídu aj preto, lebo chcú naživo vidieť ich obľúbeného Ivana Dolinského z Búrlivého vína a ďalších hercov, ktorých poznajú len cez obrazovku?

- Určite áno, ale tu by som tie veci tak trochu rozdelil. Popularita je jedna vec, no kominár je čierny a herec zase verejne vystupuje, toto povolanie sa nedá robiť anonymne, čo televízia nejako podporí. Ale v mojom prípade je to trochu smiešne, lebo som v brandži od roku 1968, zažili sme aj slávne televízne pondelky, mal som to šťastie, nech to nevyznie namyslene, ale nafilmoval som kvantá filmov a inscenácií... Takže ja to vnímam tak, že pokiaľ to tých ľudí zaujme, je to určitá satisfakcia, či už v dobrom, alebo v zlom, lebo nemusíte sa každému páčiť, samozrejme.

Neprekáža vám, že už ste asi pre polovicu slovenských divákov momentálne len tým Dolinským a všetky iné postavy idú akoby bokom?

- Nemyslím si to, lebo v divadle fungujem stále a sú ľudia, ktorí chodia na predstavenia a ani nevedia, že hráte v seriáli. To je trošičku dlhodobejšia bieda kultúry. Lebo naozaj bolo dojemné, keď sme hrali napríklad v Rimavskej Sobote, kde je veľká nezamestnanosť a majú tam v kultúrnom dome maximálne päť podujatí do roka. A keď tam prídete, vidieť, že ľudia kultúru chcú, že chcú vidieť divadlo, chcú počuť dobrú kapelu a čítať knihy. Kedysi boli zájazdové divadlá a ja s mojou ženou sme boli osem rokov v takom divadle a chodili sme po celom Slovensku. A je pravda, že Slovensko nie je len Bratislava a hovorím to úplne objektívne, lebo hoci som Bratislavčan, žil som v Martine. A kamkoľvek na Slovensku s divadlom prídeme, vidíme vyspelé publikum. A keď je lákadlo to, že toho herca vidia v televízii.... no nech je motív akýkoľvek. Či sa tí ľudia prídu pozrieť na toho, kto hrá Dolinského alebo na herca Horvátha, je svojim spôsobom jedno. Prídu a sme radi ak sa zabavia a páči sa im to.

Vy možno máte na rozdiel od iných kolegov šťastie, že v Búrlivom víne hráte klaďasa a ľudia vás asi tak aj vnímajú, alebo nie?

- Je to zaujímavé, lebo keď si dobre pamätám, Dolinský spočiatku nebol bohvieaká kladná postava. Čo už je to za kladná postava, keď bráni deťom v láske a diváci možno už zabudli, že prebral synovi frajerku, mysliac si, že ona sa zamilovala do neho. (úsmev) Ale aj to sa v živote stáva. Ale mám dojem, že ľudia to vnímajú. Nikto nie je čierno-biely a akékoľvek idealizovanie, napriek tomu, že je to v podstate telenovela, je asi dôkaz toho, že predsa im to len niečo pripomína zo súčasného života. A to je asi najpodstatnejšie. Je to svojim spôsobom rozprávka. Ale mám taký dojem, že to ľudia potrebujú a je zaujímavé, že sú veľmi citliví, a keď je v deji viac zápornej emócie, mnohí protestujú, že chcú kladnejšie emócie. Veď ten život je príliš krátky a obtiažny, takže to možno chcú mať trošku zľahčené.

Viacerí vaši mladší kolegovia z Búrlivého vína nám v rozhovore priznali, že s vami veľmi radi nakrúcajú, lebo je to pre nich veľká škola. A ako sa vám robí s mladšou generáciou? Nie sú medzi nimi aj vaši študenti?

- V seriáli ani veľmi nie, ale napríklad Marekovi Majeskému som bol školiteľ, keď si robil doktorandskú prácu. Herectvo je však zvláštna profesia, lebo aj na tej vysokej škole je prepojenie pedagóg a žiak oveľa osobnejšie. Herectvo sa veľmi naučiť nedá. Dá sa viesť, ak je tam, samozrejme, talent. A mladí kolegovia sa logicky stávajú vašimi partnermi. V národnom divadle momentálne hrám so svojimi dvomi žiakmi s Dominikou Kavaschovou a Dankom Fischerom.

A povedali by ste v škole, že z nich fakt niečo bude a že sa určite stretnete na javisku?

- Ono to veľmi záleží aj od šťastia, ale o ich talente som vôbec nepochyboval. Oni patrili k talentovým žiakom. A nie sú jediní.

Kto ešte prešiel „vašimi rukami" na VŠMU?

- Napríklad Diana Mórová, Tomáš Maštalír, Ňusi Bárta, Peter Trník.... a tak by som mohol ísť ďalej a ďalej.

S učením ste však už skončili. Prečo?

- Teraz v septembri som po tridsiatich rokoch odišiel zo školy a odišiel som dobrovoľne. Presviedčali ma, veľmi, aby som učil, ale človek potrebuje aj čas na seba a mám dojem, že sa taký kruh uzavrel a tých 30 rokov stačilo.

Boli to pekné roky, alebo obrovská drina?

- Áno, určite to boli krásne roky. No strašne veľa ľudí na to učenie aj rezignovalo, pretože to chce čas. Nikto si nevie predstaviť život pedagóga, ktorý je aktívny herec. To idete ráno na 10. hod na skúšku do divadla, na ktorú musíte byť pripravení. Po druhej poobede idete do školy, tam skúšate so žiakmi a musíte byť pripravení. Ste tam do 18. hodiny a potom idete hrať do divadla trojhodinové predstavenie. Tie nároky sú dosť veľké, ale na druhej strane si myslím, že som sa naučil ja viac od nich, ako oni odo mňa a ani o tom nevedia. (úsmev)

No aj napriek tomu, že už neučíte, je váš diár stále veľmi plný. Okrem Búrlivého vína a divadla ešte chodievate do Prahy nakrúcať seriál Ulice a mnoho ďalšieho... Nechávate doma fotku, aby vás spoznali?

- Áno. Je to tak nejako. (úsmev) Teraz mám ešte aj ponuky na réžiu, takže to musím nejako zladiť, ale priznávam, že to niekedy nejde. Už dosť dlho mám obdobie, že vôbec nemám čas na seba. Ale keď sa trochu nájde, tak si zájdem aspoň do Tatier.

Keď som videla kalendár s významnými narodeninami na tento rok, nechcelo sa mi veriť, že Emil Horváth mladší, alebo obľúbený Šimon Šindelka z filmu Sladké starosti bude mať v novembri okrúhlu 70-tku. Môžem to takto verejne prezradiť?

- Môžete to prezradiť, lebo si myslím, že hovoríte o niekom inom. (smiech) To je otázka pocitu. A ja som zaskočený tým, že život je dosť krátky, s čím človek nepočíta. Pamätám si, keď mala v Martine pohreb pani herečka Meličková. V kočiariku som tlačil môjho syna, preto som sa nezaradil do pohrebného sprievodu, ale herečku, ktorú som obdivoval, som odprevadil až na martinský cintorín. Mala nejakých 74 rokov, keď zomrela a mne sa to zdalo, že je to tak ďaleko, že sa ma to vôbec netýka.... Mám taký dojem, že nejako nemá zmysel sa tým zaoberať, pretože pekná staroba to je len v reklame na vitamíny. Ja sa tak necítim a pokiaľ človek vládze a funguje, tak to nejako ide. Jediné je, že musíte mať nejakú kondíciu a musí vám fungovať hlava, lebo v herectve sa dá kadečo oklamať, ale myslenie neoklamete.

A ako sa vlastne udržiavate v tej kondícii?

- Vstávam vždy ráno okolo piatej a priebežne sa denne učím strašne veľa vecí, ktoré ma čakajú. Teraz to budú napríklad dva dni nakrúcania Búrlivého vína, potom idem do Prahy, kde budem točiť 14 obrazov, v národnom divadle okrem aktuálnych hier idem skúšať novú, v ktorej hrám, aj ju režírujem.... takže sa jednoducho musíte stále učiť a priebežne čítať. Bol som normálne zaskočený, keď som teraz na zájazde mal len dve predstavenia večer. To je skoro ako dovolenka. (smiech)

Existuje nejaká finta, ako je možné zapamätať si toľko rôznych textov?

- Je to len cvik. Od začiatku sa učíte v súvislostiach, ale je ťažké ľuďom vysvetliť, že keď hrám, tak text je to najmenej. No je fakt pravda, že času teraz treba na to učenie viac ako v mladosti, keď som mal naozaj veľmi dobrú pamäť.

Patríte do takzvanej zlatej hereckej generácie. Natočili ste množstvo filmov, inscenácií, hrali ste v množstve predstavení.... to sa nepodarí každému. Je to hlavne o šťastí, alebo skôr drina, osud, náhoda?

- Určite je v tom aj šťastie, ale to by nestačilo. Herectvo je veľmi zvláštna profesia. V mladosti som bol dosť submisívny, absolútne som sa verejne neprejavoval, asi aj preto, lebo na mňa ako na hercovo dieťa tlačili, aby som sa prejavoval. A pôvodne som toto ani nechcel študovať. Chcel som študovať filmovú réžiu, no to sa dalo len na pražskej FAMU a bolo potrebné predtým rok niekde praxovať, čo som nechcel. Hovoril som si, že moji spolužiaci už budú študovať a ja budem nosiť niekomu pivo... Takže som šiel na herectvo, ale štyri roky som koketoval s tým, že prestúpim na FAMU. Po prvom filme mi režisér Pavol Juráček povedal, že to by bola škoda, keby som odišiel. Veď dokonči školu a režírovať môžeš aj potom. A keď som ten film s ním dokončil, tak už počas školy som mal v televízii množstvo príležitostí. Takže podiel šťastia je možno polovičný. Ale herectvo je aj o tom, že sa musí človek osobnostne zmeniť, lebo niekoho spochybniť v tejto profesii nie je vôbec ťažké. A keď sa ten človek zľakne, neprejaví sa v ňom ani to, čo v ňom je. Takže asi som bol aj odolný oproti mnohým vplyvom, lebo tak ako v živote, ani v herectve vás nemusí mať každý rád. A prečo by aj. Zvládnuť to, to je tiež kus kumštu.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.