Všetko v živote príde vtedy, keď má. Aj keď má česká speváčka Ilona Csáková rada veci pod kontrolou a v pokoji naplánované, niečo musela predsa len nechať na vyššiu moc. Mamou sa stala prvýkrát pred piatimi rokmi, manželkou pred troma rokmi, druhý syn sa narodil rok po svadbe. Dnes má Csáková štyridsaťštyri rokov užila si kariéru muzikálovej speváčky a môže sa naplno venovať rodine. „Ono to tak malo byť," konštatuje s úsmevom.

Do Košíc ste prišli len kvôli jednému koncertu. Umelci si takýto „výjazd" často spoja s niekoľkými podujatiami, aby to bolo efektívne. Spojili ste to aspoň s návštevou kamarátov?

- Väčšinou, keď mám pracovné výlety na Slovensko, tak nemám veľa času. Už mám rodinu, dvoch malých chlapcov, takže sa vždy rýchlo vraciam späť. Ale vždy sa snažím spraviť si aspoň trošku času na rodinu, ktorú mám v Rožňave. Inak veľa kamarátov na Slovensku nemám. Keď sa už niekde stretneme, tak sú to pracovné povinnosti. Porozprávame sa o živote, ale žeby som vzala batoh a šla za kamarátmi, tak to nie. Odkedy som matka, nemám času nazvyš a možno je to egoistické, ale uprednostňujem deti a rodinu.

Ako sa vám od nich odchádza?

- No ja som hrozná matka. Na všetko musí byť zoznam, vopred navarím, pripravím... Teraz mám chlapcov chorých, takže som rozpísala, kto o koľkej musí vziať lieky. Som plánovačka, možno niekedy až nepríjemná. Chcem mať všetko, aj keď idem preč, pod kontrolou. Tá pupočná šnúra mentálne zostala a výborne funguje.

Boli ste „plánovačka" aj pred príchodom detí?

- Čo sa týka mojej profesie, tak sa snažím byť dochvíľna, profesionál. Samozrejme, keď som bola slobodná a bezdetná, bolo to viac free. O to viac je to teraz také delikátnejšie, ale to patrí k životu a vývoju a prístupu.

Manžel (podnikateľ Radek Voneš) sa dokáže postarať?

- Áno, bez problémov, a ak má tiež pracovné povinnosti, tak máme k dispozícii úžasnú babičku a svokru a dedkov. Veľmi nám pomáhajú a vychádzajú v ústrety.

Už sa chlapci nejakým smerom profilujú? Čo z nich chce mať mama?

- Vízie nemám žiadne. Proste sa nejako vyvinú a uberú sa smerom, ktorý ich bude zaujímať. Čakajú ich koníčky, budú sa hľadať, budú skúšať. Budeme ich podporovať, aj keby malo ich nadšenie z aktivity trvať týždeň. Je dobré, že moje deti sú húževnaté a majú chuť byť aktívne. Samozrejme, že v blbostiach ich podporovať nebudem (smiech). Hlavne neviem, ako zvládneme všetky tie hry na počítači a v telefóne...

Ešte to k vám neprišlo?

- No práveže prišlo! Pri staršom Danielovi (5) už začínam pociťovať kameň úrazu. Samozrejme, už je vo veku, keď si začína tieto vymoženosti uvedomovať. Keď som bola malá, chodila som sa hrať von, zatiaľ čo naše deti, bohužiaľ, neustále znásilňuje tento virtuálny svet. Desí ma to. Nejako sa snažíme k tomu s manželom pristúpiť a niekedy to bolí. Človek to musí brať ako súčasť života, každopádne sa snažíme, aby to dieťa bolo aktívne, aby malo pohyb. Pretože sa mi nepozdáva, aby len tak sedelo a hlavu mu balamutili nejaké imaginácie.

- Je ešte malý, takže sa nám to zatiaľ darí. Nesťahujem gate, brod je ešte ďaleko, ako sa hovorí u nás v Čechách, ale už sa pripravujeme, čo s tým budeme robiť, keď sa zblázni do nejakých týchto záležitostí. Je to naozaj hrozné, aj keď to patrí k tejto dobe. S manželom ale razíme tú teóriu, že zahltiť dieťa rôznymi koníčkami a krúžkami tiež nie je správne. Mozog sa vyvíja a zrie a naložiť dieťaťu na chrbát príliš veľa aktivít sa mi nepáči. Zatiaľ sme s manželom študenti a učíme sa za pochodu.

Vy sa orientujete v moderných technológiách?

- Nie, vôbec. Dotykový telefón som si kúpila pred štrnástimi dňami a rozhodne to nie je môj kamarát (smiech). Počula som, že jedna firma má pripraviť nový tlačidlový telefón, tak ten bude môj. Tablet nemám, manžel si ho kúpil a dvojročný Dominik na ňom môže oči nechať. Mala som obdobie, keď som bola hravá, ale to už pominulo a neholdujem tomu.

Myslíte si, že by ste tieto veci vnímali inak, keby prišli deti skôr?

- Neviem, to by bola len špekulácia. Deti prišli pomerne neskoro, som starší rodič rovnako ako môj manžel, takže si myslím, že špekulovať a pozerať sa do minulosti alebo príliš do budúcnosti nemá význam. Riešime to tu a teraz.

- Hlavne bola iná doba. Prišla som zo školy, hodila tašku do kúta a už ma nebolo. Mama len zakričala z okna, aby som sa prišla najesť a už som zase kamsi utekala. Stavala som s kamarátmi bunkre, lozila po stromoch. Samozrejme, že sme mali oškreté kolená, ale nikomu sa nič vážne nikdy nestalo. Do školy som chodila bez sprievodu. Ja by som teraz svoje deti len tak von nepustila. Mám jednoducho strach. Našťastie máme veľkú záhradu aj zručného ocina, ktorý nám postavil preliezačky, takže sa k nám chodievajú hrať aj iné deti. Hráme sa, spievame, robíme vylomeniny.

Aká ste kuchárka?

- Kuchárka som dobrá. Na Danielovi napríklad sledujem, ako sa vyvíja jeho gurmánstvo. Keď bol maličký, zjedol všetko ovocie, zeleninu, rôzne druhy mäsa. Tak to je aj teraz u mladšieho. Príchodom do škôlky ale deti chytajú maniere. Jednoducho, niekto tam niečo neje a je to doslova infekčné, ako to potom začnú odmietať aj iné deti. Takže Daniel je už delikátnejší v jedle. Ja varím, pretože tvrdím, že domáca kuchyňa je grunt. Máme sliepky, pestujeme zemiaky, zeleninu.

Vy vlastne máte bio pod oknom. Uchvátil vás tento trend alebo ide mimo vás?

- Len tak trošku, úplne ma to nepohltilo. Ja ani nie som veľmi na bio, skôr čítam etikety. Vyhýbam sa zahusťovadlám, konzervantom a vôbec všetkému, čo v tom výrobku nemá čo hľadať. Samozrejme, keď mám možnosť siahnuť po domácom jogurte a mlieku, tak po nich siahnem a, samozrejme, domáca strava. Nie sme typickí českí návštevníci reštauračných zariadení.

- Nie, nie, naši chlapci naozaj nie. Ale mamička občas, keď ide a je veľmi hladná a nechce si kupovať bagetu, tak si dá niečo zakázané. Raz za čas. Začarujem to, poviem si, že je to zdravé a diétne. Mojim deťom to nedovolím.

Stále bojujete s diétami?

- Áno, práve som v diétnom režime.

Čo je to tentoraz?

- Teraz sú to polievky, proteínové drinky, no a sem-tam si môžem dať nejakú dobrôtku. Uvidíme, dokedy mi to vydrží. Zatiaľ je to tretí deň (smiech). Keď som bola mladšia, vedela som sa veľmi ľahko mentálne nahodiť do diéty, išlo to ľahšie, aj dole to išlo ľahšie. Čas je proti nám.

Je to vôbec potrebné?

- Pre mňa áno. Nerobím to pre rodinu alebo pre okolie. Telo sa lepšie cíti, keď je ľahšie a navyše mám množstvo pekných vecí, do ktorých sa chcem vojsť. Som rada, že mám dve deti, ale trošku sa váha skomplikovala tým, že som ich mala neskôr. Pri každom tehotenstvo som pribrala 25 kíl a vekom to už dole len tak ľahko nejde.

Neľutujete, že ste ich mali neskôr?

- Ono to tak malo byť.

- Nebude! Stačí! Mám doma troch chlapov a ja som jedno veľké dievčatko. To nám stačí.

Zmenil sa váš prístup k pracovným ponukám príchodom detí?

- Veľmi šetrím časom, čas je pre mňa tá najvzácnejšia vec. Mať čas je naozaj veľký luxus a človek musí zvážiť, komu ho venuje. Ja ho delím medzi rodinu, deti a moju profesiu. Myslím si, že kariéra stále trvá. Veľa som toho dosiahla a veľa ešte dosiahnem. Milujem svoju profesiu a som rada, že som stihla mať deti a rodinu. Vôbec to nepaušalizujem, je to pre mňa veľký dar. Tiež sa mi to nemuselo pošťastiť! Vidím, že množstvo párov má problém mať prirodzenou cestou zdravé deti. Rodina je pre mňa tá najväčšia priorita.

Ako si vychutnávate čas, keď si ho ukoristíte len pre seba?

- Chodím na pilates a milujem robiť „nič". Len si ľahnúť na gauč a v hlave nemať ani jedinú myšlienku. A zážitkom je aj dobre sa vyspať. Predtým som si spánok až tak nevážila, dnes je pre mňa spánok sladší ako med.

Fotky: judy, idnes.cz

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.