Väčšinou pristupujem k veciam triezvo. Považujem sa za racionalistku, v oblakoch lietam, len keď si to môžem dovoliť, som praktická a logická žena. Teda prinajmenšom sa štylizujem do tejto polohy.
Problém však nastáva, keď sa treba zbaviť nepotrebných vecí.
Tu zbohom zdravý rozum, zbohom môj triezvy pohľad na svet.
Iracionálne puto k starým rárohám, ktoré v byte zaberajú miesto, nik ich nepotrebuje, sadá na ne prach a zavadzajú, je skrátka silnejšie ako ja.
Zato keď treba urobiť radikálny poriadok vo veciach niekoho iného, ku ktorým ma neviaže žiadne citové puto, to je len taký fukot.
V kontajneri končí všetko rad-radom a je celkom jedno, či mi dotyčný rumázga na pleci, alebo sa mi vyhráža zabitím. Rodičov som tak pri rekonštrukcii bytu zbavila polovice domácnosti.
Keď však prišiel na psa mráz a nastal čas pretriediť moje, rokmi prácne zozbierané haraburdy, nastalo peklo.
Veď uznajte, nemôžem sa predsa len tak zbaviť zbierky starých obrázkov zo žuvačiek, vedierka plného kindervajcových panáčikov, starých pohľadníc a listov - áno, aj od bývalých frajerov - ktoré si človek uchováva len tak z nostalgie...
A veru, už ani náhodou nemôžem vyhodiť čosi ako gýčové dovolenkové suveníry, zvyšky pletacích vĺn, ktoré boli v mojom prípade aktuálne tak asi v minulom živote, výbavu pre psíka, ktorého logicky nemáme, škatuľu plnú výstrižkov prvých článkov a tak dokola.
Apropo ešte oblečenie. To tvorí celkom zvláštnu kategóriu a hoci dobre viem, že čo človek nemá na sebe pol roka, má to posunúť ďalej, alebo vyšmariť, ja to posuniem akurát tak do odľahlejšieho roku skrine.
S úľubou čumím na čipkovanú sukničku, do ktorej som sa vmestila v čase môjho maximálneho váhového úbytku a kdesi vzadu v hlave mi ktosi šepká, že čo keď náhodou...
Z iného súdka sú zase ručne vypletané svetre, ktoré sa nenosia už tak asi 20 rokov, no ale veď je to ručná práca a teta sa s nimi tak natrápila...
Skladujem topánky so špicou i oblúčikom, opätkom žehličkovým i takým, že môže slúžiť ako zbraň. Veď móda sa vracia a čo ak sa k nim niekedy vrátim aj ja...
Iste moja, keď budeš mať kŕčové žily a podopierať sa budeš paličkou, ozve sa našťastie aspoň z času na čas moje triezve ja, a tak aspoň niečo z toho všetkého predsa len skončí v koši.
Stále je to však nič v porovnaní s tým, čo by kapacita mojich skríň a príbytku potrebovala. A tak ma buď zachráni nejaká dobrá duša, ktorá mi príde neľútostne vyšmariť všetko zbytočné, alebo bude náš domov vyzerať ako skladisko.
Pardon, nazývajme veci vznešenejšie, takže nie skladisko, ale kúzelná Narnia :-)
Autor: nit
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
