Dlhé pestované vlasy s červeným nádychom, jemná porcelánová pleť a pehy charakterizujú vonkajší zjav 54-ročnej americkej herečky Julianne Moore.
Je po druhý raz vydatá za režiséra Barta Freundlicha. Má s ním dve deti, 16-ročného Caleba a 11-ročnú Liv. Teší sa z čerstvého Zlatého glóbusu za film Still Alice.
Iné ženy vyzerajú, že ich vek desí, pri vás má človek pocit, že si pribúdajúce roky vychutnávate...
- Pamätám si, keď som mala 12 rokov a všetci hovorili o roku 2000 a zdalo sa to byť tak ďaleko. Hovorila som si, že budem mať vtedy 40 rokov a zdalo sa mi, že budem hrozne stará, nemohla som na to ani pomyslieť, bolo to úplne šokujúce. Ale keď ten vek dosiahnete, je to oveľa menej strašné, ako ste očakávali. Zmeny nie sú tak obrovské a všetko sa deje veľmi pozvoľne. Starnutie nie je také zlé, ako si myslíte.
Vám sa to hovorí ľahko, keď vyzeráte tak mlado. Čo preto robíte?
- Po mame som zdedila veľmi svetlú pleť a preto ma učila, že sa o ňu musím dôkladne starať. To isté sa snažím vštepovať svojej dcére Liv, ktorá je typovo po mne. S mamou sme nikdy nechodili na pláž skôr ako pred treťou hodinou. Na ulici sme vždy kráčali po zatienenej strane, aby sme sa vyhli slnku. Ľudia sú teraz opatrnejší, ale v čase moje mladosti to bolo dosť neobvyklé. Dôraz kladiem na celkovú hydratáciu. Pol roka pijem kávu a ďalšieho pol roka ju vymením za zelený čaj. Už od 23 rokov preto používam na hydratáciu pleti opaľovací krém. Milujem akupunktúru a keďže neznášam hlučné posilňovne, vo forme sa udržujem pomocou jogy. Mám radšej cvičenie v pokoji. Najviac sa mi páčia telocvične, kde nemajú zrkadlá. Je to čas, kedy necháte svoje telo ponoriť do seba.
Ako väčšina rusovlások máte aj pehy, neprekážali vám v mladosti? Neboli ste preto terčom posmeškov spolužiakov?
- Niekedy v časopisoch chcú, aby som pehy mala, inokedy mi ich vyretušujú. Nezaujímam sa o to. Ale raz ma moja dcéra videla na obálke a keďže som tam nemala žiadne pehy, povedala, že sa na seba vôbec nepodobám. Dodala, že viac sa jej páčim bez pieh ako s nimi. Vrstovníci sa mi kvôli nim posmievali, ale keď som dospela, naučila som sa mať ich rada.
Vyzerá to, že ste si zvykli. Dokonca ste aj napísali knihu pre deti Pehavá jahoda... Neskôr ste napísali ďalšie dve. Ako si spomínate na prijatie týchto príbehov od malých čitateľov?
- Keď som ju čítala detskému publiku po prvý raz, na začiatku som sa ich pýtala, či už niekedy videli niekoho s toľkými pehami, na čo mi jednohlasne všetky zakričali, že nie.
Prečo ste sa pustili do písania?
- Po prvý raz som začala písať, keď mal môj syn sedem rokov. Čo som tým chcela povedať, bolo, že vždy máme nejaký problém s tým, ako vyzeráme. Ja by som tiež bola radšej bez pieh, ale ako starneme, zisťujeme, že mnoho vecí je dôležitejších. Milujem písať knihy, ale to neznamená, že by som sa vzdala herectva. To je pre mňa dôležitejšie.
Ako herečka máte príležitosť žiť aj normálnym domáckym životom? Je možné to všetko stíhať?
- Niektorí ľudia si myslia, že herečky nemajú tendenciu byť praktické alebo domáce panie. Že sme veľmi prelietavé a citovo zraniteľné. Verte, že toto na mňa neplatí. Môj dom je veľmi čistý a organizovaný. Nie som veľký kuchár - môj manžel väčšinou varí. Ale teplé raňajky a teplo domova deťom vyčariť dokážem.
Vaše detstvo bolo plné sťahovania. Dokázali ste si zvyknúť na časté zmeny vo vašom živote?
- Cítila som sa ako outsider, ale vždy som bola horlivým pozorovateľom iných ľudí. Kedykoľvek sa moja rodina presťahovala, sledovala som svojich nových susedov, všímala si, ako sa správali. Vždy boli rozdiely v tom, ako sa správali, ako hovorili, obliekali sa, ale zistila som, že všetci ľudia sú svojím spôsobom univerzálni tým, akí sú vo vnútri. A táto myšlienka bola pre mňa ako budúcu herečku veľmi cenná.
Kedy sa z vás ako škaredého káčatka-tínedžera stala krásna labuť?
- Ešte v šestnástich som nosila okuliare. V osemnástich som ich nahradila kontaktnými šošovkami a všetko sa začalo meniť. Už zo mňa nebolo škaredé káčatko, bola som si stále istejšia. Na strednej škole som mala aj priateľa, ale nebolo to nič vážne. Je to smiešne, ak si teraz uvedomím, že môj syn je na strednej škole a tiež má priateľku. Ich vzťah je však odlišný, chodia spolu vážne, u nás to bolo vždy len také, že sme sa stretli a vyšli si zatancovať.
Chceli ste deti plánovane alebo sa "podarilo"?
- Od mlada som vedela, že chcem deti. Nikdy som nepatrila medzi ženy, ktoré si povedali, ak sa to stane, tak to má byť. Vždy som vážne chcela rodinu. Ale vždy som tak podvedome vedela, že nechcem mať prvé dieťa skôr ako v 37-ke.
Čo sa snažíte naučiť svoje dve deti?
- Vždy im hovorím, aby sa samých seba pýtali, čo im robí radosť a potešenie. A podľa toho nech sa riadia celým svojím životom.
Nie je náročné skombinovať prácu s rodinou?
- Nie je to až také zložité, ako sa to môže mnohým zdať. Ak natáčam film a znamená to, že musím byť dlhší čas mimo domu, snažím sa to zariadiť tak, aby to bolo vždy v lete. Deti vtedy nemajú školu a celá rodina ide so mnou, vďaka čomu aj spoločne oddychujeme. Ak sa to nepodarí, nikdy nejdem na dlhšie z domu ako na týždeň. Ak sa ma niekto opýta, či pôjdem robiť ten film do Maďarska, odpovedám, že je mi to ľúto, ale jedine, ak sa štáb môže presťahovať napríklad do New Jersey.
Sedíte niekedy doma s manželom a prechádzate si s ním, aké ponuky ste dostali?
- Nie je to pravidlo. Viem si to aj dosť ťažko predstaviť, že s ním sedím doma v obývačke v našom dome v New Yorku a riešime spolu tieto veci. Viem, že ak by som za ním zašla s nejakým scenárom, určite si nad to so mnou sadne, ale zvyčajne si viem rolu vybrať sama, hneď ako si o nej prečítam. Nie som ten typ herca, ktorý ide len po ťažkých alebo ak chcete náročných úlohách. Snažím sa to obmieňať a vyskúšať tak veľa rôznych vecí, ako je možné.
Autor: Spracovala Kag
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
