Hranie po prvýkrát okúsila v roku 1945 a okamžite si ho zamilovala. Aj keď jej chvíľu trvalo, kým uverila, že je nevídaný talent, dnes to s pokorou pripúšťa.

Postavička ako lusk, briskný humor a šibalská iskra v očiach. Marína Kráľovičová starne s gráciou a je len ťažké uveriť, že sa v divadelnom svete pohybuje už sedem desaťročí.

„Áno, toľko hrám divadlo, ale ja mám oveľa viac, som ako taký dinosaurus,“ smeje sa herečka, ktorá so svojím vekom nemá vôbec žiadny problém.

„Hneď po vojne som si prečítala v novinách, že hľadajú hercov a herečky. Tak som sa prihlásila, veď aj keby ma neprijali, v Čároch by sa to nikto nedozvedel. Skúsila som to a vyšlo to,“ vysvetľuje okolnosti svojich začiatkov herečka, ktorú do divadla prijímal ešte legendárny pán Bagar.

Nevídaný talent

Počas prvého roka v divadle v Martine odohrala štrnásť rolí, a to ani nebola vyštudovaná herečka.

„Počas toho roka som sa naučila rozprávať po slovensky, pekne hovoriť ľ. Potom, keď začali písať, že sa narodil nejaký talent, tak som tomu uverila a povedala som si, že treba nastúpiť do školy.“

Na bratislavské konzervatórium nastúpila 1. septembra 1947 a od 1. januára 1948 už chodí do Slovenského národného divadla zadným vchodom. Pôsobí v ňom už desiatky sezón a stále aktívne hrá. Aj v týchto dňoch mala premiéru opereta Zem úsmevov.

„Syn mi volal a smial sa, že v osemnástich rokoch som začínala v činohre, v osemdesiatich siedmich v operete a v deväťdesiatke na mňa čaká balet,“ smeje sa Kráľovičová.

Úlohu si vysnívala

Paradoxne, prvú hru, ktorú videla, bola práve Zem úsmevov. Vzala ju na ňu teta ešte ako dieťa.

„Moja teta bola uvádzačka v divadle, na starosti mala prezidentskú lóžu,“ zaspomínala si Kráľovičová v Teleráne.

O tom, že úlohu dostane, sa jej dokonca snívalo.

„Mala som sen. Ja som ako herečka veľmi poverčivá. Snívalo sa mi, že mi zavolal Jurij z Moskvy, že ma obsadil do nejakej hry, ktorú budeme hrať v Izraeli. A na druhý deň mi zavolal Ďurko Nvota a ponúkol mi úlohu v Zemi úsmevov.“

Kedysi sa divadlo nedelilo na činohru, operu či balet, všetci si svorne nažívali pod jednou strechou.

„Hudbu považujem za najväčšie umenie, pretože hneď vojde do srdca. Keď som počúvala, ako sa speváci rozospievajú, čosi to pre mňa znamenalo.“

Vlastný život žije málo

Recept, ako sa udržať v takej výbornej kondícii, Kráľovičová nemá.

„Ja život Kráľovičovej žijem veľmi málo. Toľkým ženám som prepožičala svoje telo aj dušu. Ony všetky sú vo mne.“

Nie malú úlohu zohráva aj herečkina povaha: „Som veľký optimista. Stále hovorím, že svet je veľmi krásny, aj keď je chaotický a všeličo sa udeje, človek musí mať radosť žiť. Musí žiť pre tých druhých, nenarodili sme sa pre seba, ale pre druhých, aby sme im prinášali seba.“

Marína Kráľovičová prináša seba v skutočne darčekovom balení. Minisukne aj farebné pančuchy nie sú v jej šatníku ničím výnimočným.

„Asi som to zdedila po mame. Ako šestnásťročná dostala šijací stroj a hneď zo všetkých dlhých sukní spravila krátke. Divadlo je od slova dívať sa. Herečka by teda mala vyzerať tak, aby sa ňu dalo dívať,“ uzatvára so smiechom Marína Kráľovičová.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.