Svetový šampionát dvadsaťročných hokejistov ešte stále doznieva. Svoj podiel na bronze slovenského tímu má aj tréner brankárov a asistent kouča Ernesta Bokroša Rudolf Jurčenko.
PREŠOV. Metropola Šariša nemala síce na MS hráčov do 20 rokov v Kanade hráčske zastúpenie, napriek tomu ale bronzová medaila do Prešova dorazila.
Na hrudi Rudolfa Jurčenka, bývalého vynikajúceho brankára Prešova, Košíc či Popradu, dnes trénera brankárov v bratislavskom Slovane a jedného z asistentov trénera SR 20 Ernesta Bokroša.
V Prešove vyhlasovali minulý týždeň najúspešnejších športovcov mesta za roka 2014. Hoci Jurčenko pracuje v Bratislave, každú príležitosť využíva na cestu na východ, za svojou rodinou.
Organizátori ankety zareagovali pohotovo. Rudolfa Jurčenka pozvali na slávnostné vyhlasovanie, v rámci ktorého mu primátorka Prešova Andrea Turčanová odovzdala ďakovný list za spontánneho potlesku.
O pozícii v tíme a na striedačke
Rudo Jurčenko ochotne pristal i na debatu o šampionáte v Kanade, niekdajšej hráčskej i súčasnej trénerskej kariére.
„Bronz z Kanady nie je môj prvý zo svetového šampionátu. Bol som pritom, keď slovenská osemnástka na prvých oficiálnych majstrovstvách tejto vekovej kategórie v nemeckom Fussene vybojovala tretie miesto. Vtedy som tam mal na starosti brankárov Budaja a Hamerlíka. Potom prišiel bronz s dvadsiatkou v kanadskom Winnipegu. Súčasný hokej sa posunul výrazne dopredu. Preto tohtoročný bronz má veľkú cenu, je to obrovská vec. Skončili sme tretí, aj zásluhou projektu s dvadsiatkou štartujúcou v extralige mužov. Juniorská súťaž pripraviť chlapcov na významné svetové súťaže určite nedokáže. Najlepších zo Slovenska s tými zo zahraničných súťaží sme dokázali skĺbiť do jednoliateho, súdržného tímu. Výborne v ňom fungovala chémia, jednotlivé formácie s obrannými či útočnými úlohami boli formované už v príprave. Za úspechom sa teda skrýva premyslená kolektívna robota. Každý v realizačnom i hráčskom tíme presne poznal svoje konkrétne úlohy. Ja mávam na starosti správny výber brankárov. V tejto vekovej kategórii mám v obraze päť až šesť brankárov. Obmieňame všetkých a nasadzujeme potom tých s aktuálne najlepšou formou. Všetci musia byť pripravení tak, aby plnohodnotne naskočili do zápasového diania. S brankármi pracujem mentálne, na suchu, na ľade, robím rozbory po skončení zápasov. Počas nich konzultujem prípadnú potrebu striedania s hlavným trénerom. Niekedy však stačí medzi nami iba očný kontakt a už vieme, čo treba.“
Po Janusovi vytiahol na výslnie Godlu
Jedenásť rokov už pracuje R. Jurčenko v bratislavskom Slovane, dlho aj v reprezentačných mládežníckych výberoch.
Ak spomenul spred rokov gólmanov Budaja a Hamerlíka, v ostatnom čase vytiahol do popredia napríklad východniarov, Prešovčana Jaroslava Janusa a Kežmarčana Denisa Godlu. „Nie sú to náhodné výbery či len dielo nejakej šťasteny,“ podotkol R. Jurčenko.
„Tréner musí vycítiť, čo v hráčovi je už v žiackom veku. Pozorne potom tie najväčšie talenty sledovať ako pracujú, či napredujú, či chcú podstúpiť tréningový dril, postupovať vyššie. Samozrejme, aj množstvo ďalších súvislostí. Keď sa bavíme o Janusovi a Godlovi, tvrdím, že obaja majú mnoho spoločného. Obaja sú ambiciózni, chcú hrať, ich psychická odolnosť je na dosť vysokej úrovni. Nešťastný gól ich len tak nerozhádže, vedia sa rýchlo otriasť a znovu si svoje zastať. To je u brankárov nesmierne dôležité.“
Janus sa zviditeľnil na svetovom šampionáte dvadsaťročných v Kanade. Potom sa uchytil v Slovane. Godla zažiaril rovnako v krajine javorových listov. Jurčenko mieni, že i pred ním je sľubná kariéra.
„S vedením klubu sme o Denisovi konzultovali, čo a ako ďalej. Bolo by na škodu nevyužiť jeho potenciál, ktorým sa predstavil na majstrovstvách sveta. Klub napokon rozhodol, že devätnásťročný hráč Slovana Bratislava Godla pôjde na striedavý štart do extraligových Piešťan.“
Zavše načrie do dvoch kníh
V závere rozhovoru s úspešným trénerom brankárov sme nemohli nespomenúť jeho prvé hokejové kroky pri starom prešovskom „mlyňaku“, neskôr v drese prešovských ZPA, potom košickú či popradskú hráčsku éru.
„Na začiatky i ďalšie etapy kariéry sa zabudnúť nedá. Na časy, keď som si obul prvé korčule, keď sa po prvý raz postavil do hokejovej brány, keď prišli prvé úspechy, ale i neúspechy, hokejové i životné zmeny. Pre mňa existujú dve pomyselné knihy. Jedna z obdobia hráčskej kariéry, tá druhá obsahuje trénerské obdobie. Tú hráčsku som zavrel v bráne ako štyridsaťročný. Potom som si otvoril trénerskú a zase som bol niekde na začiatku. Keď mi však ako trénerovi bolo ťažko, načrel som do niektorej z kapitol tej prvej knihy. Premietol som si veci, ktoré som robil. Z nich si vybral to poučné a preniesol to do tej druhej. Na základe poznatkov, skúseností, samozrejme i získavania stále nových, pretože hokej i hra brankára stále napredujú, vyberám to pozitívne. Hoci má človek úspechy, zaspať na vavrínoch sa nesmie. Mňa osobne úspechy, výsledky práce s mladými gólmanmi posúvajú. Ak to takto pôjde ďalej, budem len a len rád. Medaily majú svoj lesk. Ja som však vďačný aj za to, že v Prešove na mňa nezabudli a naostatok ma poctili ocenením na slávnostnom vyhlasovaní výsledkov športovej ankety.“
