Boli vcelku jednoduché. Myslela si, že ich pochopí aj dieťa. Čo už potom dospelý inteligent. Lenže...
Aká bola jej predstava? Jeden človiečik, maximálne ľúbiaci sa párik, vzhľadom na veľkosť alebo skôr malosť bytovej jednotky pochopiteľné.
Uviedla, že byt má dve prechodné miestnosti, je na prízemí, zariadený okrem práčky, vymaľovaný. Dokonca i sumičku pekne napísala a termínik pripojila.
I mädlila si ruky, ako dobre pochodí a problémik s voľným bytom vyrieši. Lenže...
Najprv sa jej ozval týpek, že on to teda berie. Tešila sa. Kým neprišla na to, že sú piati. Tri malé detičky. Im nevadí malý priestor, veď dobrých ľudí sa všade veľa vmestí.
Potom jej zavolala divná osoba a začala sa pýtať - koľko má byt izieb? Za koľko sa prenajíma? Je zariadený?
Na ktorom je poschodí? Na otázku, či inzerát nečítala, alebo čo, odvetila, že veď héj, ale šak netreba veriť všetkému...
Ďalší síce boli dvaja, no nepáčil sa im dizajn práve kúpeného nábytku. Starší manželský pár sa zase začal ponosovať, že pri otočení kohútika nejako divne hučí voda! Jeden už aj podpísal zmluvu a na druhý deň oznámil, že si to predsa len rozmyslel. Tridsiaty tretí bol pobúrený, že nie je čerstvo vymaľovaná aj pivnica.
Potom tam chceli bývať ľudia s obrovskou dogou, štyria študenti - teta, veď dvaja sme párik a ďalším dvom to nevadí, našli sa i dôchodcovia, ktorí chceli pôvodne investovať do pohrebného miesta, no zrak im padol na tento inzerátik a brali to ako znamenie osudu...
A ako to dopadlo? Kamarátka to vzdala. Rozhodla sa vykašľať sa všetkým na hlavu a byt radšej predať. Vraj jej odpadnú starosti s podnájomníkmi. Lenže teraz ju čaká ešte väčšie sústo. Kupujúci je totiž ešte vybitejší, takže vyšší level. Nuž, možno o chvíľu budem mať námet na ďalší fejtón...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
