Kandráčovci sú mánia. Ich koncerty sú vypredané do posledného miestečka a ľudia neváhajú hoc aj stáť, len nech si vypočujú obľúbené piesne. Ondrej Kandráč priznáva, že pred desiatimi rokmi veril, že by to mohlo dobre dopadnúť, no, že až tak, bolo len v jeho najbláznivejších predstavách. Daňou za úspech je málo času stráveného s rodinou. Hudobník však na to pozerá triezvo. Ak by to v rodine začalo kvôli hudbe škrípať, hranie obmedzí.

Ste naším prvým respondentom v rozhovore v tomto novom roku. Nemôžeme to prejsť bez zbilancovania. Tak aký bol rok 2014?

- V prvom rade treba povedať, že ten rok bol najhektickejší za posledných desať rokov.

Nie je to stále tak, že na konci aktuálneho roka si poviete, že tento bol najhektickejší?

- Myslel som si, že už viacej toho, ako bolo v roku 2013, byť nemôže a môže. Naozaj toho bolo veľmi veľa. Čo je pre nás dôležité, je fakt, že v roku 2014 naša kapela oslávila 10 rokov od vzniku. Toto je naozaj dôležitý míľnik, netvrdím, že je to veľa, aj nedávno som povedal, že sú kapely, ktoré hrávajú spolu aj niekoľko desaťročí, ale sú aj kapely, ktoré spolu hrávajú pol roka a potom sa rozpadnú. Pre nás je to taký malý úspech, že dokážeme spolu fungovať. Nie je to jednoduché. Naozaj, keď je tých koncertov veľmi veľa, sme často spolu, ale vieme sa akceptovať a to je veľké plus pre kapelu.

Najväčší úspech roku 2014?

- Spravili sme štyri veľké koncerty v Humennom, Prešove, Košiciach a Michalovciach, ktoré sa stretli s naozaj veľkým nadšením. Tak masovo sme to doteraz nerobili nikdy, vypredali sme športové haly. Naozaj môžem povedať len jedno veľké ďakujem, že ľudia chodia na naše koncerty.

Snívali ste na začiatku o tom, že by raz mohla byť značka Kandráčovci taká úspešná?

- Ani nie (smiech). Nedá sa povedať, že som to vedel, ale veľmi som chcel, aby to tak bolo. Pretože hudbu, ktorú robíme, robíme úprimne. My nie sme nejakí takí, že sa štylizujeme do nejakej polohy, odohráme a už nechceme nikoho vidieť a medzi sebou sa žerieme, to naozaj nie. Tú pohodu z pódia prenášame aj na ľudí.

- Jasné, že sa niekedy aj pohádame, to je ľudské. Ale nikdy to nie je osobné, že máme rozbroje celý život. Asi tou úprimnosťou sme si získali ľudí. Samozrejme, človek musí vedieť aj trošku hrať a byť aj šoumen v pravom zmysle slova a ľudí niečím osloviť. Nám sa to chvalabohu darí. Netreba si myslieť, že sme dobyli svet a sme horenosi.

No popravde, už by ste si to mohli pokojne myslieť.

- Ale vôbec nie. Akonáhle začne byť človek arogantný alebo povýšenecký, tak veľmi rýchlo spadne. Aj keď nie je niekedy jednoduché byť stopercentne usmiaty a žoviálny, respektíve vždy v pohode, lebo sú obdobia, keď človek prežíva niečo vnútorné, život prináša aj také veci... Ale vážime si ľudí a oni to vycítili, preto je to tak, ako to je.

Takýto úspech je príznačnejší skôr pre popmusic. Na vašich koncertoch sa dokážu rozblázniť aj babičky, ktoré doma len sedia za stolom a lúštia krížovky.

- Priniesli sme iný pohľad na folklór. Vážim si prácu naozaj všetkých, lebo nebyť tých súborov, ktoré robia autentický folklór, tak možno by nebola pieseň v podobe, v akej je dnes. Na druhej strane treba povedať, že my sme tú ľudovú pieseň sprístupnili ľuďom. Nie je to nič ťažké, rozpísané do partitúr, nie je to ani rázovitý folklór, nehráme, ako hrávali muzikanti v osemnástom storočí v jednotlivých regiónoch, my tú pieseň hráme a spievame a aj keď je v slovenčine, rusínčine alebo dialekte, je zrozumiteľná a blízka ľuďom. Východné Slovensko je mixom rôznych národností a my ten mix prenášame do piesní. A možno sa niektoré piesne aj vymykajú z ľudovej predstavy, ale na druhej strane je tam ľudová melodika, chytľavá, clivá, temperamentná... My sme trafili to, čo tu ešte nebolo.

Čo sa podarilo, je jasné, ale bolo niečo počas tých desiatich rokov, čo sa nepodarilo?

- Nestávali sa nám také veci. Momentálne trošku rozmýšľame, že by bolo vhodné sa ukázať na televíznej obrazovke v nejakom vlastnom formáte. Tak to je akurát také, že nám to zatiaľ nevyšlo, tak ako by sme si predstavovali. Na druhej strane to, že by sme boli na obrazovke, by mohlo vziať čaro osobných stretnutí. Aj keď treba povedať, že nás stále objavuje stredné a západné Slovensko, Morava a Čechy. Keď ľudia prišli, povedali wau a poväčšine ich tam ťahal sused, ktorý je z východu, manželka je východniarka alebo syn má frajerku z východu. Keď prídu, zistia, že to nie je len o východniaroch, aj keď je to hlavne o našej temperamentnej duši.

- Na východnom Slovensku sa to zatiaľ nestalo (smiech).

Tá televízia je zaujímavá myšlienka. Už máte aj nejakú konkrétnejšiu predstavu?

- Je mnoho televízií, ktoré prinášajú ľuďom hudbu a zábavu, nebudem ich konkretizovať. Jasné, nebránime sa ani spolupráci s verejnoprávnou inštitúciou, my sa celkovo nebránime žiadnej dobrej ponuke. Samozrejme, musí to mať svoju umeleckú úroveň a musí to byť aj formát, ktorý by nám sedel. Neštylizovať nás do niečoho, čo nie sme, ale aby sme zostali sami sebou, toto keby sa podarilo, bolo by to oveľa radostnejšie aj v iných kútoch Slovenska.

Vy vôbec stíhate byť doma?

- No...

Padla kosa na kameň.

- To sa stále smejem s chlapcami... Mali sme raz týždňové turné po západnom Slovensku a dohodli sme sa v kapele, že sa nebudeme holiť. Domov som šiel zarastený a keď som prešiel cez prah, dvojročná dcérka začala, že ujo a štyriapolročný synček havo. Takéto veci sa proste stávajú. To je asi daň za to, že človek robí to, čo ho baví. Darí sa nám, ale, samozrejme, to má aj svoje tienisté stránky, jednou z nich je, že človek je veľmi málo s rodinou. O to si to chcem viacej vychutnávať, pretože rodina je základ, a nielen pre mňa, ale aj pre ostatných chlapcov v kapele. Stále to opakujeme, ale keby nebolo rodiny, nemáme nič z toho, čo máme.
Manželka musí byť veľmi trpezlivá.

- V prvom rade je veľmi rada, že má takého skvelého manžela. (smiech) Človek sa s tým buď naučí žiť, alebo potom prestanem hrať a budem sa venovať len rodine. Rodina je priorita. Neexistuje čo keby. Keby som vedel, že to v rodine škrípe, že už je toho veľa, tak obmedzím hranie. Zatiaľ, chvalabohu, mám veľmi tolerantnú manželku, nestáva sa to, aj keď občas nejaké malé pnutie tam je. „Málo si doma, zase ideš cez víkend preč. Chceli sme ísť k starým rodičom alebo na výlet."

Vy vlastne väčšinu víkendov hráte.

- Väčšinu áno.

A cez týždeň v práci.

- V Slovenskom rozhlase som strávil krásnych 11 rokov. Koncertov je však tak veľa, že som sa od 1. januára 2015 rozhodol prejsť do externého prostredia. Spolupráca s rozhlasom však v žiadnom prípade nekončí a aj naďalej budem poslucháčom prinášať niektoré z doterajších relácií...

- Netvrdím, že sa máme zle. Je to však nárazové. Ak nebudeme mať koncerty, tak nebude ani príjem. Jednoducho to nie je nič stabilné, ani isté. Život prináša aj takéto veci, a ak to raz príde, tak to budem musieť vziať ako fakt.

Čo deti? Ťahá ich to k hudbe?

- Malá je rodená speváčka a herečka, jej najväčší vzor je moja mamka. Ona kričí, že je speváčka Kandráčová. Nevolá sa Monika, volá sa Emka, ale je všetko na najlepšej ceste, aby sa hudbe venovala aj ďalej. Ondrík má zas geniálnu pamäť. Ten si pamätá také texty piesní, o ktorých som ja v živote ani len nepočul. Základ tam je. Nechceme ich k ničomu nútiť. Vôbec to nemusí byť tak, že môj syn musí byť huslista alebo muzikant. Vyberie si sám, nech je slušný človek, to je v živote dôležité.

Máte nejaké novoročné prianie?

- Ja som aj dnes na koncerte vravel taký príbeh. Malý vnúčik a dedko majú medzi sebou rozhovor. „Dedo a keď si bol malý, mali ste tablet?" „Nemal som si synku, nemal." „A dedo, keď si bol malý mal si iPhone?" „Nemali sme ani iPhone." „A mali ste vy vlastne playstation doma?" „Nemali sme synku." „Ta čo ste vlastne mali?" „Synku, my sme mali sneh." Nech si čitatelia a všetci ľudia zachovajú ten sneh vo svojom srdci, tú čistotu a keď to tak bude, tak tento svet bude oveľa krajší.

Fotky:Peter Čontoš, archív Kandráčovci, rodinný archív

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.