Žiadna sladká blondína, čo by mohla hrať princezné, ona vždy hrala zrelé ženy bičované životom. Ďaleko po inšpiráciu chodiť nemusela. Rozvedená vychovala šesť detí a popritom na doskách žila životy iných.
Vyrastala na Myjave a snívala svoj tajný sen stať sa herečkou. Vysloviť nahlas ho nemala odvahu, lebo vyslovením tajné túžby z hĺbky nášho srdca strácajú svoje čaro.
„Keď vyrastáte v malom meste, chodíte sa ako gymnazistka pozerať na bratislavské autobusy a závidíte študentom, čo idú s cestovnými taškami, predstavujete si nejakú vysokú školu - nemáte dosť odvahy nahlas vysloviť, že by to mohlo byť herectvo na VŠMU. Mama sa to dozvedela až pred prijímacími skúškami. Vôbec podľa mňa neverila, že ma zoberú. Prijala to tak poloúsmevne,“ spomína jubilujúca Jana Oľhová.
V poslednom dni roku 2014 oslávila päťdesiatpäť rokov. Stále šarmantná, plná elánu, zvŕtajúca sa nielen na javisku, ale aj v domácnosti okolo šiestich detí a bez chlapa. Zvykla si, iné jej nezostávalo.
Pred rodinou nerada
Výdrž jej od útleho detstva vštepovali už bratia.
„Som rada, že mám túto skúsenosť. Veď to bola len hra. Hrala som obeť, priviazali ma o kľučku a sypali mi do úst soľ. Aspoň môžem povedať, že všetko, čo odvtedy prežívam, je sladký život,“ žartuje herečka pri spomienke, ako ju bratia mučili.
Našťastie, nezostalo len pri tom, minimálne Marián ju inšpiroval v hereckej kariére. Dokonca mu recitovala básne na prijímačky na VŠMU.
„Tak som sa hanbila, že tá predvádzačka v detskej izbe vyzerala smiešne. Aj som ju prerušila a povedala Marošovi, že nemôžem pokračovať. Je to veľmi hlúpe, vystupovať pred svojimi súrodencami alebo pred rodičmi. Dodnes sa mi najhoršie hrá pred rodinou, lebo oni vás vnímajú úplne inak. Je to nepríjemné. My sa s Marošom iba potľapkáme, ale čo sa týka profesie, veľa si toho nepovieme.“
Žije vo vlaku
Práve brat Maroš bol pre Janu obrovským vzorom. Paradoxne, kým jeho prijímali na herectvo na trikrát, jej sa to podarilo na prvý. Nad tým všetkým bdela mama, ktorá bude mať 91 rokov a aj keď príliš neverila, že by rovno z dvoch detí mohla mať hercov, dnes na nich spokojne pozerá na televíznej obrazovke.
„Keď ide Búrlivé víno a prídem domov, núti ma, aby som si k nej sadla a rozpráva mi dej,“ hovorí predstaviteľka obľúbenej Viery Roznerovej. „Pár dní v týždni je u nás do desiatej večer pustený televízor, mierne povedané, hlasno. Dohodli sme sa, že to vydržíme,“ smeje sa herečka.
Povolaním mamy žije rodina deň čo deň. Najmä preto, že do divadiel, v ktorých hosťuje, cestuje vlakom. K dnešnému dňu je ich päť. K sviatku jej už deti darovali aj tortu, kde bolo z marcipánu vymodelované kupé s herečkou vnútri, ako počúva hudbu a pije minerálku.
Problémy
Nedobrovoľná vorkoholička sa z nej stala najmä odchodom manžela zo spoločnej domácnosti. S režisérom Matúšom Oľhom sa rozišla pred desiatimi rokmi. Rozhodla sa viac nezotrvať v manželstve, ktoré nemalo budúcnosť, aj keď to znamenalo, že sa jej nebude žiť ľahko.
„Mala som existenčné problémy, hlavne keď išli dievčatá na vysokú školu,“ vysvetľuje mama piatich dcér a jedného syna.
Najmladšia Evka má pritom len jedenásť rokov, najstarší Adam rovných tridsať. Veľkú rodinu chcela od momentu, keď spoznala muža, s ktorým by ju dokázala vytvoriť.
„Počas strednej školy som mala pocit, že nikdy nebudem mať deti ani partnera. Kým som nestretla svojho budúceho manžela, nevedela som si to predstaviť. Dokonca som ani nemala vzťah k malým deťom. Nevzbudzovali vo mne materské city, až som premýšľala, či som normálna,“ smeje sa dnes obetavá mama.
Liberálka
„Večerné odchody do divadla boli vždy veľmi ťažké. Plaču bolo u nás dosť. Aj teraz, keď je už väčšina detí veľká, mám výčitky, že si na ne neviem nájsť dosť času. Veľakrát, keď otvorím diár, vravím ľuďom, vtedy môžem, aj vtedy, ale potom zistím, že skoro vôbec nie som doma.“
Deťom sa to snaží vynahrádzať aspoň liberálnou výchovou, byť mamou sekerou sa jej nikdy príliš nepozdávalo.
„Snažím sa im byť priateľkou, len potom hrozí, že sa stiera hranica medzi matkou a kamarátkou. To sa mi môže niekedy aj nevyplatiť, lebo viete, ako je to, deti vždy rady zneužijú situáciu, keď je mama veľmi mäkká. Niekedy uvažujem, či nie som priveľmi liberálna. Možno konám nesprávne, ale robím tak, ako to cítim.“
Rozmaznávať chcela aj svoje prvé vnúčatko Magdalénku.
„Adam sa oženil s Taliankou a v lete sa im narodila dcéra,“ hovorí šťastná babička. „Striedavo sú v rôznych kútoch sveta, nemôžem za nimi cestovať. Vidíme sa veľmi málo. Je hrozné, keď za ňou nemôžem zájsť aspoň raz do týždňa.“
Nový život
Práve Adam natočil o svojej rodine film Nový život. Snímka sa stretla minimálne s prekvapením, keďže v nej nechal všetkých nazrieť pod rodinnú pokrievku.
„Pôvodne malo ísť len o školskú prácu, takže som sa tomu vôbec nebránila. Trochu ma prekvapilo, že sa náš príbeh dostal na verejnosť. Pozerať sa naň je pre mňa ťažké, videla som ho viackrát, ale myslím, že si dám teraz dlhšiu pauzu. Nebaví ma piplať sa v nejakých detailoch a trápiť sa minulosťou. Na druhej strane, som rada, že sa film ľuďom páči a nejde len o náš osobný príbeh, v ktorom by sme sa chceli nejako vyžívať, ale že zaujal aj širšiu verejnosť. Zrejme mnohí sa v ňom nájdu a riešia si vďaka nemu vlastné osudy,“ myslí si Oľhová.
Oddychuje v práci
Herecké osudy prežíva jubilantka večer čo večer na divadelných doskách, navyše sa objavuje aj v seriáli Búrlivé víno.
„V divadle hrám veľa postáv, s ktorými som sa dosť natrápila. Filmová postava vzniká veľmi rýchlo a priamočiaro. Keď sa objavíte napríklad v televízii, ľudia vás začnú zrazu na ulici zdraviť, až sa vám to zdá prehnané a trochu nespravodlivé,“ vysvetľuje zákony herectva Jana Oľhová.
„Hovorí sa, že najlepší herec je unavený herec. Niečo na tom je. Často idem do divadla úplne vyčerpaná a najradšej by som zaliezla do postele. Pri príprave na predstavenie sa to všetko mení. Dokonca, keď ma niečo bolí, aj fyzicky, na javisku na bolesť zabudnem a uvedomím si ju, až keď sa predstavenie skončí. Človek sa pri hraní dostáva do iného stavu mysle. Pre mňa je práca v divadle oddych, domov prídem úplne zmenená. Potom sa dievčatá hnevajú, keď sa chcem s nimi o jednej v noci rozprávať.“
Jej dievčatá zostali verné umeniu, o pár rokov budú rovnako „nabudené“ chodiť z práce aj ony.
„Viac sa však zamerali na film, čo je zvláštne, akurát dcéra Julka študuje divadelné herectvo. Budem rada, ak budú spokojné, keď im bude práca zároveň relaxom, ako je aj mne. Viem, že ich čaká ťažká cesta, ale vedia to, sú si vedomé, čo to znamená.“
Po záujme netúži
Jana Oľhová nie je typická herečka, ktorá túži po všeobecnom uznaní a záujme médií.
„Herečky túžia po úspechu. Ja sa z úspechu teším, ale nemám v sebe tú dávku exhibície, ktorú by herec mal mať. Možno to znie absurdne, ale to, čo je typické pre hercov, mi je cudzie,“ vysvetľuje herečka, ktorá sa skrývala na záchode, aj keď prišli médiá písať o Fujarovej šou.
„Záujem o moju osobu si vážim, ale nie je to niečo, po čom by som túžila. Teší ma, keď sa divákom divadlo páči, keď zatlieskajú, ale nepotrebujem už nič navyše.“
Autor: Spracovala Mal
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
