Patrí k našim najobsadzovanejším umelcom a stáliciam divadelného a filmového neba, na ktorom žiari už takmer päť desaťročí. Možno ste však o ňom netušili, že ho na školu vzali len vďaka klamstvu o otcovej výške, že je na okolie hnusný vždy, keď mu klesne cukor a že ho v rodnej dedine nemajú radi.
Aktuálne môžeme M. Labudu vidieť v kinofilme Anjeli. Objavili sa špekulácie o tom, že je to kvôli podlomenému zdraviu jeho posledná pracovná zastávka. Sám to totiž nepriamo potvrdil v narodeninovom programe TV Barrandov.
„Som tak strašne nerád, keď ráno zistím, že som sa prebudil. To totiž znamená, že musím vstať, obliecť sa, umyť...“
Prehlásil tiež, že sa mu už vôbec nechce hrať a nemá na nič dostatok energie.
Pre aktuality.sk to však vyvrátil. Zrejme sa vyspal zo zlej nálady.
„Herec je závislý človek. Celý život. Nerozhoduje o tom, či bude do niečoho obsadený a či môže končiť. Ten správny herec končí vtedy, keď zabúda texty a nevie sa udržať na nohách. Ja sa udržať na nohách viem a aj texty si pamätám. Ešte hrám aj v nejakých predstaveniach a chcel by som aj naďalej. Takže v žiadnom prípade s herectvom nekončím. Pokiaľ stojím, viem texty, ľudia ma nevypískajú a neobhádžu smradľavými vajíčkami, tak pokračujem,“ skonštatoval herec, ktorý sa nevyhýba ani seriálom.
Zahral si v Ordinácii v ružovej záhrade, Silvánovcoch, v sitkome Hlavne, že sa máme radi...
„Mám rád všetko, kde sa človek môže prezentovať, a sitkom je pre mňa príležitosť nesedieť doma, ale ešte sprostredkovať alebo zužitkovať to, čo viem. Síce nemám až taký herecký priestor, ako to bolo v Silvánovcoch, ale aj zaň ďakujem,“ pravdivo priznal bez toho, aby sa povyšoval na kohosi, pre koho je takáto práca pod úroveň.
Pred časom bol pečený-varený najmä v Česku, dnes už u našich susedov hráva pomenej. Nedá však dopustiť na tamojšie publikum.
„Správa sa tak fantasticky, až sa tým niekedy cítim zaskočený. Toľko priazne sa mi na Slovensku nedostáva.“
Borodáča okabátil, že ešte vyrastie
Napriek tomu, že si za svoj osud vybral neľahký herecký chlebíček, nikdy neuvažoval nad tým, že zdupká. V tomto povolaní totiž stretol kolegov ako Menšík či Dibarbora, ktorí preňho boli zdrojom poznania i skúseností.
Vraví, že pri nich rástol herecky i ľudsky. A hoci to so svojou postavou nemal najjednoduchšie, nevzdával to, ani keď mu mnohí hádzali polená pod nohy.
„Raz sa jeden pedagóg spýtal našej triedy, kto sa hlási na herectvo. Nesmelo som sa vtedy prihlásil a on mi na fleku odvetil: „Tam berú len talenty, kde sa vy hrabete?“ Aj neskôr som sa ešte párkrát stretol s takýmito 'povzbudeniami'. Ale z toho pramení poučenie, že keď človek chce, nesmie sa dať odradiť. Aj keď som sa v krátkych nohaviciach postavil na prijímačkách pred komisiu zloženú z vtedajších veľkých hercov, akými boli Viliam Záborský, Mikuláš Huba, Janko Borodáč a ďalší, zdalo sa, že som im na smiech. Janko Borodáč totiž asi očakával, že by každý adept mal byť hodný roly Jánošíka, lebo sa ma opýtal, koľko meria môj otec do výšky. Cítil som zákernosť v tejto otázke, a tak som oteckovi pridal dobrých dvadsať centimetrov navyše. A Borodáč si spokojne sadol vediac, že mám perspektívu,“ zaspomínal si s úsmevom v rozhovore pre Život.
Hontianske Nemce už nie sú „jeho vesnička“
Ako herca ho dnes už poznáme všetci, ako človeka len málokto. Väčšinou býva vnímaný ako pomerne veľký mrzút.
Iný pohľad naňho priniesla aj tragická nehoda spred deviatich rokov, keď na diaľnici za zlej viditeľnosti zrazil dve ženy, ktoré prišli o život.
S odstupom času k tomu pre blesk.cz prehlásil: „Keby som sa cítil vinný, asi by som nemohol šoférovať. Ale ja som priebeh tej nehody skutočne nemohol ovplyvniť. Keby bol na mojom mieste ktokoľvek iný, dopadol by rovnako. Uznali to všetci - súd, znalci, svedkovia...“
Najslávnejšou rolou M. Labudu je Karel Pávek z legendárneho filmu Vesničko má středisková. Sám pochádza z dediny Hontianske Nemce, ktorá mu však už nie je veľmi blízka.
„S touto dedinou som býval spätý. Ale prišli roky 1991 a 1992 a ja som zistil, že dedinčania sú proti mojim názorom. Bol som totiž za spoločný štát s Čechmi, nebrojil som proti Maďarom, a tak mi krajania začali dávať najavo, že som odrodilec. Napríklad naznačovali, že som cudzinec a Žid! Vravel som im: Veď sme spolu vyrastali, spolu sme miništrovali.“
Do rodiska sa však z času na čas predsa len vyberie. V rodičovskom dome totiž žije jeho sestra a v neďalekej Banskej Štiavnici brat.
Zbožňuje vnúčatká
K rodine má celkovo veľmi vrúcny vzťah. S láskou si zvykne spomínať na otca, ktorý pracoval ako krajčír. Za najdôležitejšie však momentálne považuje svoje vzťahy s vnúčatkami. Má ich päť - štyroch vnukov a vnučku.
„Mám ich nekonečne rád.“
Rovnakú lásku cíti aj k svojej manželke Vierke, bývalej tanečnici. Dodnes sa s ňou stretáva aj na doskách Slovenského národného divadla, kde pracuje ako šepkárka. Priznáva však, že si s ním občas užije i menej slnečné chvíle.
„Nie som žiadny anjel. Mám svoje muchy. Som diabetik, a keď cukor klesá, aj nálada kolíše. Bývam mrzutý, ale skôr to pripisujem tomu, že som chorý. Problém je v tom, že my herci obvykle nemáme čas pravidelne sa najesť. A potom mám neprimerané reakcie.“
Navonok neškodný
Hoci nie je práve prototypom sexi casanovu, na ktorého by ženy leteli, nikdy nemal núdzu o atraktívne pracovné ponuky a určite ani o priazeň dám. Na takéto otázky však reaguje skromne.
„Skôr som využíval nenápadnosť. Keď sa na obraze zjavili taký Abrhám alebo Kvietik, verím tomu, že nejeden muž zdrapil svoju ženu za ruku a pozoroval, čo to s ňou robí. Ale keď som sa na obraze objavil ja, bol som pre mužov v podstate neškodný, pretože svoje manželky nemuseli z ničoho podozrievať, aj keby sa rovno do mňa zamilovali.“
Malý hrdina bez svalov
Nízka zavalitá postava mu v skutočnosti vôbec nebola na obtiaž.
„Ani nie, radšej som sa nad tým ani nezamýšľal. Aj keď som veľmi nemohol hrať hrdinov, dostával som pekné roly. Až teraz, keď už nemám toľko práce, si uvedomujem, ako som vlastne bol veľmi pre hereckú profesiu hendikepovaný a že musím byť spokojný. Lebo napríklad rolu Karla Pávka z Vesničky by som na Slovensku nikdy nedostal. Tu sa totiž inak, tradičnejšie, díva na hrdinov. Ten, koho obdivuje Otík, by musel byť podľa slovenských režisérov chlapina. Zavalitého človeka by nemohol obdivovať. Len génius ako režisér Jiří Menzel vedel, že keď tam obsadí mňa, bude to zaujímavejšie. Najkrajšie to vyslovil jeden slovenský doktor: Vo Vesničke ste hrali ako Lino Ventura. Keby som nedostal inú pochvalu, tak mi to stačí,“ vyznal sa pre blesk.cz.
Vek ho trošku prikvačil
Vďaka svojej nesmiernej hereckej tvárnosti dokázal uveriteľne a bravúrne zosobniť postavy láskavé, obetavé a múdre, ale i úlisných zloduchov. Aj vďaka tomu ho verejnosť priam zbožňuje.
A on si diváka nadovšetko váži.
Aktuálne životné jubileum vníma triezvo. V rozhovore pre Život to výstižne zhrnul slovami: „Keď som mal šesťdesiat, nič mi nebránilo správať sa tak, ako keď som bol mladší. Ale táto sedemdesiatka ma trocha prikvačila. Takže, aj keď sa zobudím, nevstanem z postele tak, ako keby som skákal šípku do bazéna, ale viem, že je na rade iná disciplína. Cítim to už tak, že po slnečnom letnom dni, keď slnko ešte aj o deviatej svieti, sa už začína zmrákať. Ale viem, že sa mi z tej postele stále oplatí vstať.“
Profil
Od ukončenia štúdia na VŠMU sa prejavoval ako veľký komediálny talent, postupne sa však jeho doménou na divadelných scénach stali tragikomédie a drámy.
Bol spoluzakladateľom legendárneho Divadla na korze, stal sa členom SND, hosťuje v Čechách a na Morave.
Vytvoril približne 150 hlavných i vedľajších postáv vo filme a televízii, napríklad nezabudbuteľného šoféra Karola Pávka vo Vesničko má středisková, zaskvel sa v titule Obsluhoval jsem anglického krále či v Kráľovi Ubu.
Z novších divadelných úloh exceloval najmä ako kontroverzný prezident Tiso v bratislavskej Aréne.
Autor: Spracovala: Nit
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
