Dá sa povedať, že Vianoce sú sviatkom detí a detskej radosti. Najkrajšie vianočné spomienky sa každému z nás viažu k detstvu. A keď sme už dospelí, robíme všetko preto, aby sme tie najúžasnejšie Vianoce vyčarovali pre naše ratolesti. Moderátorka Veľkých novín Televízie Joj, Adriana Kmotríková, je pôvodom Košičanka a aj ona považuje Vianoce svojho detstva prežité v metropole východu za najčarovnejšie. Bohužiaľ, prežila aj tie najsmutnejšie a najbolestnejšie sviatky... po tom, čo jej kvôli nevyliečiteľnej cystickej fibróze zomrela ani nie šesťročná dcérka Natálka. Radosť z Vianoc jej však opäť prinavrátili jej dve rozkošné deti Tomáš a Linda, ktoré sú zmyslom jej života.

Pri slovách najkrajšie Vianoce nám väčšinou ako prvé napadnú vône, chute a spomienky na detstvo. Vy ste vyrastali v Košiciach, aké boli Vianoce vášho detstva?

- Samozrejme, tak ako každému, aj mne sa Vianoce spájajú hlavne s detstvom, pretože v detstve majú najväčšie čaro. Ja som mala ako dieťa stále krásne Vianoce. Vždy sme boli celá rodina pokope a zakaždým som dostala darčeky, po ktorých som túžila, aj napriek tomu, že sme neboli nejaká bohatá rodina. Veď v tom období socializmu sa to ani nedalo. No aj tak som pod stromčekom našla to, po čom som túžila. Ale musím povedať, že to neboli také množstvá hračiek, ako dostávajú deti dnes. Ale o to viac sme si ich vážili.

Pamätáte si na ten najkrajší a najvysnívanejší darček?

- To bola bábika, volala sa Gabika. Úžasné na nej bolo to, že vyzerala ako malé bábätko a veľmi som po nej túžila. Keď som ju našla pod stromčekom, bolo to niečo ohromné.

Čakanie na darčeky je pre deti zväčša neskutočnou skúškou trpezlivosti. Ako ste to zvládali vy? Boli ste malý šibal, ktorý nevedel obsedieť, alebo ste boli poslušné dievčatko, ktoré pomáhalo rodičom a vzorne čakalo na Ježiška?

- Ja som bola vždy trpezlivá a skôr v ústraní. Nikdy som nevystrájala. Keďže som bola dlho jedináčik, tak som ani nemala s kým. Vždy som trpezlivo a pokorne čakala. A na rozdiel od mojich detí som bola aj tichá. (úsmev)

S Vianocami sa spájajú aj tradície, ktoré zväčša dedíme od rodičov a prenášame do svojich rodín. Platí to aj o vás?

- U nás sa dodržiavali a dodržiavajú typické kresťanské tradície. Na Štedrý deň, aj na Prvý sviatok vianočný sme šli do kostola a chodievali sme, samozrejme, aj na polnočnú omšu. Na začiatku štedrej večere sme sa celá rodina pomodlili a potom sme jedli oblátky s medom, makové bobaľky, kapustnicu a vyprážanú rybu so zemiakovým šalátom. A v podstate to dodržiavame dodnes.

Čo z vianočných pochúťok vám najviac chutilo?

- Asi najviac som sa tešila na koláčiky, lebo tých sme mali vždy veľa druhov, moja mama si dodnes zakladá na tom, že musí napiecť veľa druhov. Ja som mala rada hlavne šuhajdy, ktoré sme počas roka nikdy nepiekli, len na Vianoce. Aj preto som sa na ne naozaj tešila a aj preto chutili fantasticky. No a, samozrejme, som potom pomaličky chodievala oberať zo stromčeka salónky a čokoládové figúrky. (úsmev)

Najväčším zásahom do vianočného kúzla je pre dieťa zvyčajne odhalenie, že darčeky sa pod stromček nedostanú žiadnym zázrakom...

- Keď som mala asi desať rokov, zistila, som, že to nie Ježiško, ale rodičia nosia darčeky. Bola som z toho trochu sklamaná. No hneď som začala aj ja zháňať nejaké drobnosti pre rodičov. Boli to úplne maličké pozornosti, pamätám si, že som napríklad mame zvykla kupovať lak na vlasy Lybar a otcovi ponožky. Boli to darčeky asi za 20 korún. A keď si dnes predstavím, že je to 60 centov... je to neuveriteľné. Ale vidíte, napriek tomu mali Vianoce svoje čaro a celý rok sme sa na ne tešili.

No, ktovie, čo by dnes povedali naše deti, keby dostali darčeky za 60 centov...

- Tak to si neviem ani predstaviť. (smiech) Myslím si, že my, rodičia, to s darčekmi zväčša preženieme, aj ja vždy nakúpim veľa darčekov, lebo sama mám z toho radosť, že ich poteším. Ale som presvedčená, že množstvo darčekov neovplyvní tú pohodu, skôr naopak.

Ste mama dvoch detí a každá mama sa snaží pripraviť svojim ratolestiam tie najkrajšie Vianoce, hoci je to neraz fuška. Stíhate to popri práci a všetkých ostatných povinnostiach?

- Je pravda, že pred Vianocami už zvyknem byť dosť vyčerpaná, lebo to zvyknem s prípravami prehnať. Chcem mať všetko pekné, vyzdobené, všetko vysvietené... No na druhej strane to človeka unavuje. A možno je naozaj taká doba, že tie hmotné statky prevyšujú tie duchovné.

Ako prežívajú Tomáško a Linduška čakanie na Vianoce a na Ježiška?

- Tak oni sa samozrejme veľmi tešia. Sú ešte v tom veku, že pre nich sú vianočné sviatky čarovné. Nepoznajú síce skromné Vianoce nášho detstva spred tridsiatich rokov, ale som rada, že majú radosť a že sa nefalšovane tešia z darčekov.

A aké darčeky potešia vás?

- Dnes už ani veľmi darčeky nedostávam. Deti mi zvyknú darovať niečo, čo vyrobili a to ma vždy poteší. Dcéra napríklad vyrába potlač na tričká, náramky... oni sú v tomto smere obaja kreatívni a šikovní.

V súčasnosti ešte zvyknete na Vianoce chodievať do rodných Košíc? Alebo radšej zostávate v Bratislave?

- Počas celých sviatkov sme väčšinou na Donovaloch, kde máme chalupu. Stretávame sa tam však celá rodina, aj s mojimi rodičmi. A je tam úžasne, veľmi romanticky. Máme chatu na kopci s pekným výhľadom, zvyčajne napadne sneh, je tam všetko vysvietené, v neďalekom kostole vyhráva zvonkohra... Tá atmosféra je naozaj čarovná a pripomína mi detstvo.

Máte niektoré konkrétne Vianoce uložené v spomienkach „s nálepkou" tie najkrajšie?

- Ani nie. Všetky boli niečím krásne. Dlho som však čakala na svojho brata, ktorý sa narodil, až keď som mala 11 rokov. A tie prvé Vianoce s ním boli naozaj veľmi pekné, lebo sme doma mali bábätko.

Takže namiesto tej bábiky Gabiky bolo zrazu živé bábätko.

- To áno. (smiech) Ale ja som nemala len Gabiku. Mala som tri bábiky, okrem nej ešte Ivetku a Zuzku. To boli moje tri deti - tri dcéry. A Ivetke som dokonca ostrihala vlasy, ofinku som jej tak vystrihala do šikma a potom som čakala, že vlasy dorastú, no nedorástli. (smiech) Ja som sa odmalička vždy hrala s bábikami a s kočiarikmi na maminku. A musím povedať, že dodnes je to vec, ktorá ma v živote najviac teší. Som šťastná, že som matkou. Že môžem všetko robiť pre svoje deti. Stále, nech robím čokoľvek, či pracovne, alebo v súkromí, prvoradé je, že mám deti a že som mamou. To ma najviac napĺňa, povzbudí a poteší.

Vaše materinské srdce však utrpelo jednu veľmi veľkú ranu, keď vám kvôli nevyliečiteľnej chorobe zomrela malá dcérka Natálka. Počas Vianoc zaiste patria spomienky aj jej...

- Ale to nie je len o Vianociach, ja som z toho smutná celý rok. Neustále. Samozrejme, tie prvé Vianoce boli veľmi, veľmi smutné. Vlastne ani neboli. Na Štedrý deň som šla na cintorín, syn Tomáško bol v kočiariku, mal tri mesiace... Druhé Vianoce som už mala dve deti, k Tomáškovi pribudla Linda, ktorá bola malinké bábätko. No ani vtedy som Vianoce nerobila. Nič, nič, skrátka, ako keby sa nič nedialo. No keď už boli obaja zase o niečo väčší a začali tomu rozumieť, opäť som sa k Vianociam vrátila...

Zaúradoval milosrdný čas...

- Nie. V tomto čas nepomôže. Začala som sa tešiť na Vianoce len preto, lebo Tomáško a Linda sa na ne tešili. Začala som ich pripravovať pre nich. Oni mi dali nový zmysel života, ktorý som stratila po Natálkinej smrti. Boli sme na seba veľmi naviazané a hoci je to už 14 rokov, čo som stratila dcéru, nie je to o nič lepšie, než to bolo pred pár rokmi.

Takže na čo si pri tom magickom vianočnom stole pripijete so svojimi blízkymi?

- Vždy iba na zdravie a aby sme sa o rok stretli všetci, tak, ako tam budeme sedieť. Aby nás neubudlo, ale radšej pribudlo.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.