A vôbec, zažil niekto z vás slávnostnú večeru, akú mávajú v romantických vianočných filmoch? Ja nikdy. Vždy musí niekto odchádzať od stola, aby priniesol jedlo, pretože taký zázrak ako rezeň hodinu teplý ešte nikto nevymyslel.
Ten, kto pripravuje večeru, má na sebe stále zamastené tepláky, lebo sa bojí, že na neho pri vyprážaní posledných kúskov frkne olej, a povečerová romantika? Tá sa môže konať jedine pri umývaní riadu. Ale v telke sa na to pozerá dobre, to musím uznať.
U nás doma to bolo s vianočnými tradíciami presne naopak. S mojím stúpajúcim vekom pribúdali. Sme hravá domácnosť, o čom svedčí liatie olova na Ondreja...
Skutočne ho dostať kúpiť. A písanie papierikov s menami budúceho manžela na Luciu. Logicky tento zvyk musel prísť až s plnoletosťou a zakrátko sa k nemu pridalo aj osekávanie vetvičiek z najbližšieho kríka, ktoré mali od Barbory po Štedrý deň zakvitnúť.
A v tom je ten háčik. Príroda je taká vyšokovaná, že niekoľko rokov mi vo váze zostal len pahýľ. Dosť trápna chvíľa, čo vám budem rozprávať.
A takto je to s väčšinou vianočných zvykov. Uvedomil si už niekto, že citovo labilného človeka môžu dohnať k zúfalstvu? Prišla som na to, keď som kupovala jablko na zajtrajšiu štedrú večeru, ale pekne po poriadku.
Pred dvoma rokmi nastala akási kríza tradícií. Nemám na mysli, že by na ne všetci zabudli, ale na to, že všetky naraz prestali fungovať. Minimálne mne. Martin na bielom koni neprišiel, na Ondreja som z olova odliala akýsi kríž, Katarína bola samozrejme na ľade, v tom roku bohužiaľ len tá. Barborina vetvička nevykvitla ani do Nového roka a o výsledku papierikov radšej pomlčím.
Absolútna katastrofa. Vtedy som si to neuvedomila, vytriezvenie prišlo až na Štedrý večer, keď sme išli krájať jabĺčko. To moje bolo prežraté chrobáčikmi, až sa mi chcelo nad kapustnicou zaplakať.
Akokoľvek som sa snažila tváriť, že sú to len také taľafatky, dotklo sa ma to. To jablko mi v hlave rezonovalo celý rok. Pri každom zlom dni som si naň spomenula a v duchu preklínala tradície, na ktorých som trvala predovšetkým a tvrdohlavo ja.
Minulý rok sme zaviedli novú tradíciu, nekrája sa jabĺčko pre každého člena rodiny, krája sa jedno pre všetkých. To je taká kamufláž. Keby bolo zlé, znamená to, že sa starosti zosypú na hlavu všetkých. Blbý alibizmus, viem, ale na ošalenie toho vtieravého a nie práve príjemného pocitu to bolo fajn.
Včera som dokupovala posledné potraviny pred sviatkami, aj ono jablko. Vyberala som ho dlhšie ako kinder vajce (aby v ňom nebola skladačka) a do košíka som ho kládla so stiahnutou, veď viete čo. V tom jablku je ročná budúcnosť našej rodiny.
Tak nám držte, prosím, palce, aby to zajtra dobre dopadlo. A ak si náhodou prekrojíte aj vy nepodarok, nič si z toho nerobte. Môj "zlý" rok nebol o nič horší ako tie predošlé.
Katastrofy prichádzali periodicky ako stále a aspoň som to mohla zhodiť na vianočné jablko.
Autor: mal
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
